Autor: Pete Greasley

Magické myslenie a „princíp korešpondencie“

„Mágia je založená na „princípe analógií“ alebo „zákone korešpondencie“, ako sa všeobecne nazýva v astrológii. Ako uvidíme, tento „princíp korešpondencie“ je len výplodom ľudskej mysle a nemá žiadny fyzikálny základ“ (Jerome, 1975, s. 10).
V roku 2009 sa v časopise Evaluation & the Health Professions venovalo celé číslo hodnoteniu komplementárnej a alternatívnej medicíny (zv. 32), v ktorom sa diskutovalo o metodologických otázkach (a obmedzeniach) súvisiacich so štúdiami alternatívnej medicíny. Hoci je dôležité zaoberať sa týmito empirickými otázkami, je nevyhnutné zaoberať sa aj základnými princípmi, na ktorých sú tieto terapie založené. Tento článok je zameraný na pôvod a princípy viacerých týchto terapií. Základné princípy mnohých z týchto terapií sú založené na forme magického myslenia odvodeného od vymyslených anatomických analógií, ktoré sa veľmi podobajú svojráznemu a pravdepodobne svojvoľnému pomenovaniu súhvezdí Grékmi podľa ich mytologických stvorení – zdanlivo neškodnej záľube, ktorá nakoniec viedla k vzniku astrológie. Ak sa ukáže, že je to tak – že hodnotená intervencia je podobne ako astrológia založená na fantastickom výmysle ľudskej mysle – venovanie značného času a zdrojov hodnoteniu prostredníctvom klinických štúdií a systematických prehľadov môže byť do istej miery nesprávne.
Princíp takýchto korešpondencií je jedným z charakteristických znakov (a základom) magického myslenia. V doplnkovej a alternatívnej medicíne má často podobu anatomických podobností; napríklad sa verí, že rastlina, ktorá sa podobá na určitú časť tela, lieči ochorenia súvisiace s touto časťou tela (ak sa podobá na mozog, môže byť dobrá na mozog). Ako však bude uvedené, povaha korešpondencií môže nadobúdať mnoho ďalších analogických foriem.
Staroveká pseudovedecká tradícia astrológie poskytuje klasickú ilustráciu princípu korešpondencie, keď napríklad planéta Mars (pomenovaná podľa rímskeho boha vojny) údajne predznamenáva agresiu, vojnu, hnev, násilie a podobne, pretože tieto vlastnosti sa spájajú s jej červenkastým vzhľadom pri pohľade na nočnú oblohu:
„Mars, plamenný, pyroeis, s červenou ohnivou farbou, pohybujúci sa skokmi, bol vnímaný ako krvavý a rozmarný tyran, nepriateľ človeka, schopný uviesť celú prírodu do rozruchu“ (Lindsay, 1971, s. 126). Rovnaký princíp platí aj pre znamenia zverokruhu; napríklad: „Baran bol znamením vzostupu. Vlastnosťami jeho poddaných boli plachosť zmiešaná s hlúposťou, prudké výbuchy hnevu (údery baraními rohmi), trasľavé a prenikavé hlasy“ (Lindsay, 1971, s. 128).
Astrológovia sú tiež schopní určiť našu náchylnosť na zdravotné problémy na základe našich hviezdnych znamení, z ktorých každé „vládne“ určitej časti tela. Napríklad ľudia narodení v znamení Barana sú náchylní na ochorenia hlavy, ako sú zápal dutín a bolesti hlavy, zatiaľ čo ľudia narodení v znamení Rýb sú náchylní na zdravotné problémy týkajúce sa nôh. Odôvodnenie týchto asociácií vychádza z priloženia mapy zverokruhu na ľudskú postavu (Lindsay, 1971, s. 208). Preto Baran, ktorý je prvým znamením v kalendári zverokruhu, riadi hlavu, zatiaľ čo Ryby, posledné znamenie zverokruhu, riadia nohy: ľudské telo sa považuje za analogický mikrokozmos nebies.
Princíp analogických korešpondencií je základom iných pseudovedeckých tradícií (napr. fyziognómia, chiromantia, grafológia [Beyerstein, 1992; Greasley, 2000]) a rovnaký princíp platí aj pre mnohé doplnkové a alternatívne terapie. Najčastejšie má podobu anatomických korešpondencií, keď sa s časťou tela – okom (iridológia), chodidlom (reflexológia), uchom (aurikulárna akupunktúra) – zaobchádza ako s mikrokozmom reprezentujúcim celé telo, ale môže zahŕňať aj korešpondencie so samotnou liečbou (niektoré rastlinné lieky) alebo inými prírodnými javmi (akupunktúra).

Akupunktúra

V akupunktúre sa choroby spájajú s nerovnováhou alebo blokádami v toku „čchi“ (bežne preložené ako „energia“), ktorá údajne prúdi „meridiánmi“ tvoriacimi kanály v celom tele. Existuje 12 hlavných meridiánov, z ktorých každý je spojený s hlavnými orgánmi ako sú srdce, močový mechúr, pľúca atď. Ihly sa zavádzajú do konkrétnych akupunktúrnych bodov na meridiánoch, aby sa stimuloval tok čchi a odstránila sa nerovnováha alebo blokády energie. Akupunktúra bola predmetom mnohých systematických prehľadov, ale bez jasných dôkazov o účinnosti pri akomkoľvek ochorení (Bausell, 2007; Derry a kol., 2006; Ernst a kol., 2006; Madsen, Gotzsche a Hrobjartsson, 2009; O’Connell a kol., 2009; Ramey a Sampson, 2001). Hoci mnohé štúdie uvádzajú dôkazy účinnosti akupunktúry pri určitých ochoreniach, pri kontrole výberu štúdií podľa spoľahlivých metodologických kritérií sa zdá, že dôkazy chýbajú (Bausell, 2007; O’Connell et al., 2009), čo vedie k názoru, že akupunktúra nie je “nič viac ako teatrálne placebo“ (Colquhoun, 2008).
Nie je prekvapujúce, že sa nepodarilo potvrdiť existenciu „čchi“ alebo meridiánov (Ernst a kol., 2006), pretože tieto pojmy sú založené na princípe analogických korešpondencií. Ako teda nedávno zdôraznili Singh a Ernst (2008, s. 52):
Čínska medicína vznikla v spoločnosti, ktorá odmietala pitvu človeka. Číňania sa nemohli pozrieť do vnútra tela, preto si vytvorili zväčša imaginárny model ľudskej anatómie, ktorý vychádzal z okolitého sveta. Napríklad ľudské telo malo mať 365 rôznych zložiek, ale len preto, že v roku je 365 dní. Podobne sa zdá pravdepodobné, že viera v dvanásť meridiánov vznikla ako paralela k dvanástim veľkým čínskym riekam. Stručne povedané, ľudské telo sa interpretovalo ako mikrosvet vesmíru, na rozdiel od jeho chápania v zmysle vlastnej reality.

Aurikulárna akupunktúra

Aurikulárna akupunktúra bola predmetom mnohých hodnotení, štúdií a systematických prehľadov pre rôzne stavy, napríklad úľavu od bolesti (Usichenko a kol., 2007), nespavosť (Chen a kol., 2007), strach zo zubára (Karst a kol., 2007), a získala si popularitu ako doplnok liečby zneužívania návykových látok (Jordan, 2006; Mclellan, Grossman, Blaine a Haverkos, 1993). Existuje Cochrane prehľad aurikulárnej akupunktúry hodnotiaci jej účinnosť pri závislosti od kokaínu, ktorý nás informuje, že táto liečba je dostupná na viac ako 400 klinikách pre liečbu závislosti od návykových látok v Spojených štátoch a Európe (Gates, Smith a Foxcroft, 2006). V prehľade sa dospelo k záveru, že „v súčasnosti neexistujú dôkazy o tom, že aurikulárna akupunktúra je účinná pri liečbe závislosti od kokaínu. Dôkazy nemajú vysokú kvalitu a sú nepresvedčivé. Ďalšie randomizované štúdie aurikulárnej akupunktúry môžu byť opodstatnené“.
Toto odporúčanie na ďalšie výskumné štúdie však naznačuje, že recenzenti Cochrane nepreskúmali hodnovernosť základného zdôvodnenia aurikulárnej akupunktúry, ktoré možno vysledovať až k princípu analogických korešpondencií, a to pomerne nedávno. Hoci sa akupunktúrne body v uchu vyskytovali v ranej čínskej lekárskej literatúre, systém aurikulárnej akupunktúry formalizoval až v roku 1957 francúzsky lekár Paul Nogier: „do tej doby ani Číňania nepublikovali tabuľku ušných bodov“ (Abbate, 2004, s. 2; porovnaj aj Ernst, 2007). Systém však vychádzal z myšlienky prekrývania obráteného homunkulárneho plodu a ucha, pričom hlava smerovala k dolnému lalôčiku a nohy k hornému okraju (Abbate, 2004; Ernst, 2007; Gori & Firenzuoli, 2007). Podľa Skrabaneka (1984, s. 1170) práve na základe toho britský akupunkturista Dr. G. T. Lewith prišiel k nasledujúcej poznámke: „ľudová viera, že zlatá náušnica, ktorú nosili piráti, im umožňovala vidieť lode skôr, ako boli oni sami videní, nemusí byť až taká vymyslená, ako sa zdá, pretože pirátska náušnica by bola s najväčšou pravdepodobnosťou umiestnená v „očnom bode“ ušného lalôčika (t. j, prechádza okom Nogierovho obráteného homunkulu).
Vzhľadom na toto zjavne magické, pseudovedecké zdôvodnenie je ťažké pochopiť, ako sa takáto terapeutická intervencia môže presadiť a navyše podliehať Cochrane skúmaniu. Praktickým lekárom možno odpustiť ich nekritické prijímanie tradičných teórií, ktoré sa môžu zdať legitímne na základe niektorých výskumných štúdií a možno aj ich vlastných klinických skúseností (ktoré môžu podliehať rôznym deduktívnym skresleniam, ako podrobne uvádza Bausell, 2007). Zdá sa však, že podrobovanie týchto terapií neustálemu hodnoteniu a skúmaniu odráža sklon k empirickému hodnoteniu bez ohľadu na hodnovernosť a skúmanie základných koncepčných princípov, na ktorých sú tieto terapie založené.

Záver

Základom mnohých doplnkových a alternatívnych terapií je princíp analogických korešpondencií. Hoci je možné predpokladať, že niektoré doplnkové terapie môžu zohrávať úlohu pri podpore zdravia a pohody, je dôležité uvedomiť si tieto základné princípy, inak sa môže stať, že budeme hodnotiť analogické konštrukcie ľudskej mysle, ktoré nemajú fyzikálny základ.
Nie je preto prekvapujúce, že kritici ako Colquhoun (2007) v Spojenom kráľovstve a Atwood (2002) a Bausell (2007) v Spojených štátoch spochybňujú využívanie zdrojov na financovanie pokračujúceho hodnotenia týchto terapií (Národným inštitútom pre klinickú kvalitu [NICE] v Spojenom kráľovstve a Národným centrom pre doplnkovú a alternatívnu medicínu [NCCAM] v Spojených štátoch). Ako poukázal Bausell (2009), ide o otázku hodnovernosti:
Terapie doplnkovej a alternatívnej medicíny (CAM) zvyčajne nemajú biologicky uznávané mechanizmy účinku, ktoré by vysvetľovali ich predpokladané terapeutické výhody (Bausell, 2007). Vysvetlenia, ako napríklad: a) správne zavedenie a zatočenie tenkých ihiel (akupunktúra) do vybraných bodov v tele blokuje alebo presmerováva tok čchi (doposiaľ fyzikmi nezistiteľný) cez systém meridiánov (nezistiteľný fyziológmi), aby sa zmiernili účinky syndrómov, ako napr. chladný vlhký deficit obličiek (ktoré nie sú alopatickými lekármi rozpoznané ani pochopené). Alebo že extrakt z jedovatého brečtanu zmiešaný s vodou (homeopatia) a potom zriedený (až je veľmi nepravdepodobné, že by z pôvodného roztoku zostala nejaká stopa) je schopný liečiť choroby prostredníctvom pamäti vody na pôvodnú látku v roztoku. Hoci biologická hodnovernosť nie je nevyhnutnou podmienkou klinickej účinnosti, bez nej by bolo zvyčajne pomerne ťažké získať finančné prostriedky na kontrolované klinické skúšky (s. 350).
Pred mnohými rokmi Skrabanek (1986) tvrdil, že považovať tieto presvedčenia za legitímne predmety empirického výskumu je „paródia na rozum, pretože chýbajú kritériá na vymedzenie absurdity“ (s. 960):
„Je paradoxné, že skepticizmus pomáha aj bráni kritickému skúmaniu. Ako poukázal Bevan [1913], dôsledný skeptik sa dostáva do pozície, v ktorej musí platiť, že každá dogma môže byť falošná a každá povera pravdivá“ (s. 960).
Nedávno Renckens (2003, 2009), Sampson (2005) a Sampson a Atwood (2005) zopakovali tieto obavy a tvrdili, že „niektoré doplnkové a alternatívne terapie sú príliš nepravdepodobné na to, aby sa skúmali“ (Renckens, 2003). Ernst (2003) však varuje pred úsudkami o apriórnej hodnovernosti, ktoré môžu odrážať “akceptované myslenie“ danej doby, a ďalej poukazuje na to, že “v kontexte EBM [medicíny založenej na dôkazoch] sa apriórna hodnovernosť stáva čoraz menej dôležitou. Cieľom EBM je zistiť, či liečba funguje, a nie ako funguje alebo aká je pravdepodobnosť, že môže fungovať“ (s. 309). Prijatie tohto empirizmu čiernej skrinky je však pre mnohé doplnkové a alternatívne terapie nevhodné, pretože vieme, čo táto skrinka obsahuje: magické myslenie založené na princípe analogických korešpondencií.

Zdroj: Greasley P.: Is evaluating complementary and alternative medicine equivalent to evaluating the absurd? Eval Health Prof. 2010 Jun;33(2):127-39.

Autor: Steven Novella

Akupunktúra je definovaná ako zákrok zahŕňajúci vpichovanie tenkých ihiel do určených akupunktúrnych bodov s cieľom zmierniť symptómy ochorenia alebo podporiť liečbu. Čím sú akupunktúrne body zvláštne? Sú to údajne miesta, v ktorých sa dá manipulovať životná energia zvaná čchi. Argumenty pre akupunktúru však majú niekoľko problémov. Po prvé, v modernej vede nie je miesto pre vitalizmus – vieru v životnú silu. Neexistuje žiadny dôkaz o jej existencii a nie je dôvod predpokladať, že vôbec existuje. Je to horšie ako len chybné. Nie je potrebná. Po storočí výskumu a tisíckach štúdií stále neexistuje presvedčivý dôkaz, že by akupunktúra dokázala niečo liečiť.

Ďalšou samostatnou fatálnou chybou v predstave akupunktúry je, že neexistuje žiadny dôkaz o existencii akupunktúrnych bodov. Sú úplne vymyslené. Nemajú žiadny základ v anatómii, fyziológii, neurovede, biochémii ani empirických dôkazoch. Nedávna štúdia, ktorá vyšla pod názvom „Presnosť a precíznosť umiestnenia akupunktúrneho bodu: kritický systematický prehľad“ (1) tento fakt len potvrdzuje. Je to review akupunkturistov v časopise Journal of Acupuncture and Meridian Studies. Autori hodnotili všetky štúdie, ktoré sa zaoberali presnosťou a spoľahlivosťou umiestnenia akupunktúrnych bodov, a zistili nasledujúce:

„Medzi kvalifikovanými lekárskymi akupunkturistami boli zaznamenané značné rozdiely v lokalizácii akupunktúrnych bodov. Rozdiely v umiestnení bodov medzi kvalifikovanými nelekárskymi akupunkturistami nie sú známe, nakoľko k tomu nebola nájdená žiadna štúdia. Smerová metóda sa ukázala ako veľmi nepresná a nesprávna vo všetkých štúdiách, ktoré danú metódu hodnotili.“

Takže ani akupunkturisti sa nedokážu zhodnúť na tom, kde sa údajné akupunktúrne body na tele v skutočnosti nachádzajú, a primárna metóda na ich lokalizáciu bola nepresná a nesprávna. Najjednoduchším vysvetlením tejto skutočnosti je, že akupunktúrne body vôbec neexistujú. A aj keby ste chceli dospieť k nelogickému záveru, že akupunktúrne body existujú, hoci nemajú žiadny teoretický základ a nemožno ich odhaliť žiadnym objektívnym meradlom, nemôžete sa vyhnúť záveru založenému na týchto dôkazoch – samotní akupunkturisti nevedia, kde sa tieto miesta nachádzajú. Ako teda môžu tvrdiť, že dokážu vpichovať ihly do akupunktúrnych bodov? Krátka odpoveď – nemôžu to tvrdiť.

Harriet Hall, ktorá tiež hodnotí túto štúdiu na blogu SBM (2), poukazuje na to, že aj v ľudskej anatómii existuje veľké množstvo podstatných rozdielov. Mojou subšpecializáciou sú nervovosvalové ochorenia, čo zahŕňa aj štúdium nervových funkcií. Už dávno som sa naučil že diagramy typickej anatómie nervov sú viac schematické ako čokoľvek iné. Slovo „typické“ môže znamenať, že dané usporiadanie sa vyskytuje u 60 % ľudí, alebo možno až u 80 %. Je v tom obrovská variácia. Dokonca aj keď je usporiadanie typické (ktorý nerv sa vetví z ktorého iného nervu a kam), presné umiestnenie je od človeka k človeku veľmi premenlivé. Každý, kto sa snaží nájsť hlboký nerv pomocou povrchovej anatómie, aby ho stimuloval, vie, že je to často veľmi frustrujúce. Prečo by sme teda mali očakávať, že sa budú akupunktúrne body u jednotlivých ľudí viac zhodovať? V každom prípade je povrchová anatómia veľmi variabilná a nie je možné zmerať, kde sa tie mýtické akupunktúrne body nachádzajú. Opäť, musíte ustúpiť do pozície bez dôkazov, že akupunkturisti dokážu tieto miesta nejakým spôsobom subjektívne „cítiť“, aj keď ich žiadny prístroj nedokáže lokalizovať. Ale takéto tvrdenie bolo vyvrátené týmto review – akupunkturisti sa nedokážu zhodnúť na tom, kde sa tieto miesta nachádzajú.

Mimochodom, tento posudok sa nazýva medzihodnotiteľská spoľahlivosť – namerajú rôzni ľudia rovnaký výsledok v rámci rozumných parametrov? Toto sa vo všeobecnosti považuje za dôležitú požiadavku vonkajšej platnosti – čo znamená, že údajný jav je reálny.

Tento výsledok je tiež v súlade s históriou akupunktúrnych bodov. Podľa najstarších známych textov existovalo pôvodne 365 akupunktúrnych bodov – jeden na každý deň v roku. Nie je to žiadna náhoda, pretože sa verilo, že v ľudskom tele pôsobia nebeské sily. Akupunktúra je v podstate astrológia. Ako myslíte, že si starovekí akupunkturisti odvodili umiestnenie a počet týchto údajných akupunktúrnych bodov? Myslíte si, že urobili vyčerpávajúce rigorózne vedecké štúdie? Samozrejme, že nie. Také veci v tom čase na svete ani neexistovali. V najlepšom prípade urobili nejaké neoficiálne pozorovanie. Ale nemali ani žiadnu vedeckú teóriu, ktorá by ich viedla, žiadnu vedomostnú základňu anatómie alebo fyziológie. Akupunktúrne body sú mytológia. Boli odvodené rovnakým spôsobom ako boli odvodené tvrdenia v astrológii – prostredníctvom metafor a rozprávaním príbehov.

Postupom času sa akupunktúrne body vyvíjali rovnakým spôsobom mytológia – oddelili sa rôzne tradície s odlišnými tvrdeniami o tom, koľko tých akupunktúrnych bodov je a kde sa nachádzajú. V súčasnosti existuje niekoľko tisíc údajných akupunktúrnych bodov s úplne odlišnými vzájomne nezlučiteľnými tradíciami podobne ako názorový konflikt medzi slnečnými a hviezdnymi astrológmi (obe skupiny tvrdia, že ich astrológia je tá „pravá“). Tieto rozdiely siahajú až k jednotlivým akupunkturistom. Je to ako keby každý akupunkturista praktizoval svoju vlastnú tradíciu akupunktúry.

Ako sa potom výskumníci v štúdiách akupunktúry rozhodujú, kam presne vpichnúť ihly? Opierajú sa snáď o súbor výskumov poskytujúcich empirické dôkazy o umiestnení konkrétnych akupunktúrnych bodov a ich účinkoch? Nie – pretože takýto súbor výskumov neexistuje. V podstate len zhromaždia niekoľkých akupunkturistov, ktorí prídu so schémou, na ktorej sa zhodli. Inými slovami – proste si to vymyslia.

História akupunktúrnych bodov je pomerne jasná – je to mytológia, nie veda. Bola by to naozaj náhoda kozmických rozmerov, keby sa ukázalo, že akupunktúrne body skutočne existujú a že akupunkturisti objavili tie „správne“ body pre akékoľvek špecifické ochorenie. Ak si chcete udržať vieru v akupunktúrne body, musíte mať vieru na úrovni náboženstva v nejaké zjavené poznanie a mýtickú múdrosť.

Veda je riadne redukcionistická a má to svoj dôvod. Aby ste porozumeli svetu a mali spoľahlivé empirické poznatky, musíte svoje teórie budovať zdola nahor, ale aj potvrdzovať ich zhora nadol. To znamená, že korelujeme konečné účinky so základnými znalosťami o mechanizmoch. Vedecké poznatky nemusia prúdiť žiadnym konkrétnym smerom. Občas objavíme niečo zásadné o svete a potom hľadáme dôsledky a využitie týchto poznatkov. Inokedy pozorujeme vo svete určité javy a potom spätne analyzujeme ich príčinu. V oboch prípadoch sú skutočné vedecké poznatky čoraz viac začlenené do siete vedomostí. Ak nejaké tvrdenie zostáva trvalo izolované na jednej úrovni a nevedie k ďalšiemu využitiu alebo k základnejším objavom o povahe reality, potom je také tvrdenie podozrivé.

Akupunktúra k ničomu takému nevedie. Neobohatila naše poznatky o tom, ako funguje biológia, zdravie a choroby. Základné princípy neviedli k žiadnemu všeobecnejšiemu uplatneniu. Zostáva vedecky izolovaným systémom založeným na viere. Filozofické tradície akupunktúry sa naďalej šíria a štiepia, čo je typické pre systémy viery (spomeňte si na akékoľvek organizované náboženstvo). Ale nevychádzajú zo žiadneho základného poznania. Akupunktúra nevedie k žiadnemu pochopeniu biológie. Objektívne nenapreduje. Neexistujú žiadne iné využitia, ktoré by vychádzali z jej princípov. A nie je prekvapením, že tisíce štúdií nepreukázali spoľahlivo žiadne špecifické účinky akupunktúry na zdravie. Na konci celého tohto výskumu je najstručnejšia interpretácia všetkých klinických údajov, že akupunktúra nie je nič iné ako divadelné placebo.

Autori tohto review dospeli k záveru, že „… faktory ako vzdelanie, cvičenie a skúsenosti boli identifikované ako témy pre budúce štúdie.“ Nie. Toto nie je o vzdelávaní a školení. Problém je oveľa jednoduchší a oveľa zásadnejší. Akupunktúrne body neexistujú.

1. Godson DR et al.: Accuracy and precision in acupuncture point location: a critical systematic review. Journal of acupuncture and meridian studies. 2019 Apr;12(2):52-66.
2. https://sciencebasedmedicine.org/do-acupuncture-points-exist-can-acupuncturists-find-them/

Zdroj: Novella S.: Acupuncture points don’t exist. Neurologica Blog. 27.8.2019. https://theness.com/neurologicablog/index.php/acupuncture-points-dont-exist/

Autor: Harriet Hall

V roku 2011 v časopise Pain Ernst a kol. [1] systematicky preskúmali desaťročie systematických prehľadov akupunktúry. Zistili zmes negatívnych, pozitívnych a nepresvedčivých výsledkov. Boli len štyri stavy, pri ktorých viac ako jeden systematický prehľad dospel k rovnakým záverom, a len jeden zo štyroch bol pozitívny (bolesť krku). Vysvetľujú ako nedôslednosti, zaujatosť (bias), protichodné závery a nedávne štúdie vysokej kvality spochybňujú aj tie najpozitívnejšie prehľady. Analýza Ernsta a kol. nemôže dokázať, že akupunktúra nefunguje (negatíva sa dokazujú ťažko), ale ich štúdia nesporne vrhá vážne pochybnosti na tvrdenie, že funguje. Celkovo sú dôkazy nekonzistentné a medzi tými štúdiami, ktoré boli posúdené ako najkvalitnejšie, sú výsledky skôr negatívne.

Akupunktúra je založená na predvedeckých predstavách o vitalistickej entite (qi) a anatómom neznámych meridiánoch a akupunktúrnych bodoch. Boli ponúknuté vedeckejšie vysvetlenia ako by mohla fungovať, vrátane protidráždivého účinku alebo vrátkovej teórie bolesti. Existujú dôkazy, že akupunktúra môže stimulovať endogénnu produkciu endorfínov, ale existujú dôkazy, že to môžu robiť aj placebo tabletky. Dôležité je, že ak je liečba skutočne účinná, štúdie majú tendenciu prinášať presvedčivejšie výsledky a časom sa hromadia dôkazy. Keď sa liečba intenzívne skúma desaťročia a dôkazy sú naďalej protichodné, je čoraz pravdepodobnejšie, že liečba nie je skutočne účinná. Zdá sa, že to je prípad akupunktúry. Publikované (a vedecky precízne) dôkazy ako celok vedú k záveru, že akupunktúra nie je účinnejšia ako placebo.

Výskum akupunktúry je zo svojej podstaty plný nástrah. Čo predstavuje primeranú kontrolu? Ľudia zvyčajne vedia povedať, či do nich picháte ihly alebo nie. Boli navrhnuté rôzne kontroly, napríklad porovnávanie „pravých“ akupunktúrnych bodov s „falošnými“. Najlepšou kontrolou je zatiaľ dômyselná zasúvacia ihla podobná divadelnej dýke, pri ktorej sa ihla len dotkne kože a zasunie sa do puzdra. Nanešťastie neexistuje spôsob, ako zaslepiť lekára, takže dvojito zaslepené štúdie nie sú možné.

Praktizovanie akupunktúry tiež nie je dostatočne štandardizované, čo sťažuje, či dokonca znemožňuje jej spoľahlivé zaradenie do objektívnych štúdií: existujú rôzne školy akupunktúry s rôznymi akupunktúrnymi bodmi a štúdie akupunktúry zahŕňali „elektroakupunktúru“ (s ihlami alebo bez nich), ušnú akupunktúru, bankovanie, moxovanie a iné voľne súvisiace postupy. Ulett a Han [3] vo svojej knihe The Biology of Acupuncture (Biológia akupunktúry) ukázali, že transkutánna elektrická stimulácia v jednom ľubovoľnom bode na zápästí je rovnako účinná ako prepichnutie kože v tradičných akupunktúrnych bodoch.

Vo viacerých nedávnych štúdiách sa výskumníci rozhodli nepoužiť kontrolnú skupinu s fiktívnou akupunktúrou. Ich odôvodnenie? Keďže sa ukázalo, že fiktívna akupunktúra funguje rovnako dobre ako skutočná akupunktúra, potom musí byť účinná aj fiktívna akupunktúra! Predstavte si, že by ste túto argumentáciu použili na testovanie lieku: ak by liek a placebo dosiahli rovnaké výsledky, rozhodli by ste, že liek funguje a že placebo je rovnako liečivé ako liek?

Nezáleží na tom, kam ihly zapichnete alebo či vôbec použijete ihly. Dotyk pokožky pomocou špáradiel funguje rovnako dobre. Zdá sa, že rozhodujúcim faktorom je, či pacienti veria, že dostávajú pravú akupunktúru. Je čoraz jasnejšie, že za všetky uvádzané prínosy je pravdepodobne zodpovedný okolitý rituál, presvedčenie pacienta a lekára a nešpecifické účinky liečby.

Je skutočne potrebné robiť ďalšie štúdie? Ernst a kol. poukazujú na to, že pozitívne štúdie dospeli k záveru, že akupunktúra zmierňuje bolesť pri niektorých stavoch, ale pri iných veľmi podobných stavoch nie. Čo by ste si mysleli, keby sa ukázalo, že nová pilulka proti bolesti zmierňuje bolesť pohybového aparátu v rukách, ale nie v nohách? Najjednoduchšie vysvetlenie je, že pozitívne štúdie sú falošne pozitívne. Ioannidis vo svojom zásadnom článku o tom, prečo je väčšina publikovaných výsledkov výskumu falošná, poukazuje na to, že keď sa skúma populárna, ale neúčinná liečba, falošne pozitívne výsledky sú bežné z viacerých dôvodov vrátane zaujatosti (bias) a nízkej predbežnej pravdepodobnosti [2]. Viac štúdií nie je riešením. Bez ohľadu na to, koľko štúdií by ukázalo negatívne výsledky, nepresvedčili by pravoverných ľudí, aby sa vzdali svojej viery. Vždy sa nájde „ešte jedna štúdia“, ktorú treba vyskúšať, ale mal by existovať bod zdravého rozumu, v ktorom sa výskumníci môžu dohodnúť zastaviť a presmerovať čas a finančné prostriedky na výskum do oblastí, ktoré majú väčšiu šancu priniesť užitočné výsledky.

Samozrejme, zástancovia akupunktúry tvrdia, že má zmysel, aj keď vyvoláva len placebo reakciu, a že je neškodná, takže nie je na škodu ju vyskúšať. Ernst a kol. však preukázali, že akupunktúra nie je neškodná. Hoci mnohým z hlásených nežiaducich účinkov by sa dalo predísť správnym školením o sterilných opatreniach a anatómii, správne poukazujú na to, že aj jeden nežiaduci účinok, ktorému sa dá predísť, je priveľa. Pri každej liečbe musíme zvážiť pomer rizika a prínosu. Ak neexistuje žiadny prínos, akékoľvek riziko je príliš veľké. A sú tu aj ďalšie škody, ktoré nespomenuli: premrhaný čas a peniaze, oneskorenie účinnej liečby, podpora nevedeckého myslenia.

Placebo je neetické: naši pacienti nám dôverujú, že ich nepredpisujeme. Pri súčasnom stave dôkazov si nemyslím, že by sme mali našim pacientom odporúčať akupunktúru. Na druhej strane, ak sa pacienti na ňu pýtajú a chcú ju vyskúšať, nemali by sme sa im v tom snažiť zabrániť. Máme povinnosť ich vzdelávať, ale nie rozhodovať za nich. Môžeme im povedať, že hoci niektorí pacienti veria, že im pomohla, dôkazy neukazujú, že by fungovala lepšie ako placebo, a existuje malé riziko infekcie a iných komplikácií. S týmito informáciami potom môžu urobiť vlastné informované rozhodnutie.

Ernst a kol. zhrnuli, že dôkazy o účinnosti akupunktúry pri liečbe bolesti sú prinajmenšom pochybné, a obzvlášť znepokojujúce je, že jej používanie môže byť nebezpečné. Ak by sa 57 systematických prehľadov, ktoré skúmali, týkalo lieku na predpis a podobný zoznam závažných nežiaducich účinkov by sa uvádzal aj v prípade tohto lieku, váhali by sme s jeho predpisovaním. Existuje nejaký dôvod, prečo by sa na akupunktúru nemali vzťahovať rovnaké štandardy?

Zdroj: Hall H.: Acupuncture’s claims punctured: not proven effective for pain, not harmless. Pain. 2011 Apr;152(4):711-712.

Odporúčaná denná dávka (ODD) vitamínu C pre človeka na Slovensku je 100mg (1), čo je približne 1mg/kg hmotnosti. Väčšina zvierat produkuje vitamín C z glukózy v rámci svojho metabolizmu zdanlivo v oveľa väčších množstvách pri prepočte na kilogram váhy. 

Ľuďom a niektorým zvieratám (napr. morča, niektoré opice, netopiere a vtáky…) však už milióny rokov chýba enzým gulonolaktón oxidáza (GLO) potrebný na syntézu vitamínu C, a preto sú odkázaní na jeho príjem z potravy. Naši bližší príbuzní, morčatá a opice, však prijímajú potravou tiež viac vitamínu C pri prepočte na kilogram váhy.

Stanovenie produkcie vitamínu C vo zvieratách nie je ľahké. Všetky texty na túto tému sa zbiehajú pri publikácii Levine z roku 1986 (2), ktorá na základe predovšetkým in vitro výskumu odhaduje nasledovné hodnoty:

Tieto pozorovania sú základným argumentom pre vysoké dávky vitamínu C (niekoľko gramov = niekoľko tisícov miligramov denne) v rámci tzv. Ortomolekulárnej „medicíny“. Takéto „megadávky“ sa dajú pestrou stravou sotva dosiahnuť, a preto sú potrebné suplementy – tabletky vitamínu C. Dlhý list stavov, ktoré majú tieto megadávky (okrem dosiahnutia „optimálneho zdravia“) údajne liečiť, vrátane eboly, besnoty a HIV infekcie, nápadne pripomína liek na všetko (panaceum).  

Peter Tuhársky vo svojej knihe „Vitamín C a megaskorbická liečba – zabudnutý poklad“ opakovane nalieha:

„Tieto poznatky posúvajú vitamín C do nového konceptu. Vitamín C totiž pre väčšinu živočíchov vôbec nie je „vitamínom“, ale celkom základným pečeňovým metabolitom, ktorý sa produkuje vo veľkých množstvách, aby udržiaval biochemickú rovnováhu, čo dáva vitamín C do celkom iného kontextu v kvantitatívnej biochémii a fyziológii. Keďže neschopnosť človeka syntetizovať vitamín C (hypoaskorbémia) je pomerne výnimočným javom a oproti ostatným cicavcom sa dá chápať ako genetické postihnutie, nejde už viac o záležitosť výživy, ale medicínskej genetiky; nemáme dočinenia s nejakou izolovanou výživovou entitou, ale so závažným, potenciálne smrteľným genetickým postihnutím.“   

Alebo

„Genetický koncept dáva logické dôvody pre omnoho vyššie dávky, než odporúča výživa. Keďže fyziologické potreby človeka sa nelíšia od cicavcov, podobná je zrejme aj optimálna spotreba vitamínu C. Človek si môže obranné účinky vitamínu C, overené živočíšstvom počas tisícročí, vyskúšať jednoducho tak, že si v strese a chorobe dopraje zvýšený prísun vitamínu C…“ 

Alebo

„Keďže fyziologické požiadavky ľudského tela sa od iných cicavcov nelíšia, ODD (odporúčaná denná dávka) 45mg/deň nezodpovedá reálnej potrebe človeka – pri dospelom človeku s hmotnosťou 70kg by to predstavovalo len 0,64mg/kg, čo je 8- až 430-násobne menej, než je bežná tvorba u iných cicavcov (schopných syntézy), a dokonca 11× menej, než spotrebuje pomalý metabolizmus studenokrvnej korytnačky…“

Samotný autor Levine v tej istej publikácii pri vyššie uvedenej tabuľke uvádza:

„Tieto dáta by mohli byť interpretované tak, že naznačujú, že súčasné ODD sú asi oveľa menšie než by mali byť. Takáto interpretácia musí byť považovaná za provokáciu, ale tiež sa treba na ňu pozrieť so zdravým skepticizmom. Predovšetkým je vedecky nerozumné porovnávať in vitro výpočty s in vivo odporúčaniami. Po druhé, extrapolácia údajov syntézy vitamínu C na kilogram hmotnosti zo zvierat na ľudí môže byť zavádzajúca kvôli rozdielu rýchlosti metabolizmu medzi ľuďmi a menšími zvieratami.“ Ako tretí dôvod Levine spomína, že z in vitro štúdií, z ktorých je tabuľka odvodená, nie je jasné, ako moc boli aktivované systémy na tvorbu vitamínu C v bunkách in vitro v porovnaní s realitou in vivo. 

Slovenský vedec Emil Ginter sa vyjadril podobne (3):

„Z údajov endogénnej syntézy vitamínu C získaných podstatne spoľahlivejšou izotopovou metódou, ktorá zahŕňa rozpustenie izotopu 14C-kyseliny askorbovej vo zvieratách, vyplývajú oveľa nižšie hodnoty endogénnej syntézy askorbátu ako z údajov in vitro. Jednou z príčin je, že v in vitro experimentoch boli použité nefyziologicky vysoké koncentrácie prekurzorov askorbátu. Tieto dáta boli korigované s ohľadom na skutočnú koncentráciu gulonolaktónu v pečeni a výsledky sa prekvapivo dobre zhodujú s in vivo hodnotami. Izotopovou technikou sme ďalej ukázali, že množstvo endogénne syntetizovaného askorbátu v prepočte na kilogram klesá s narastajúcou hmotnosťou pokusného zvieraťa. Napríklad, ak by bola potrebná dávka pre 70kg človeka vypočítaná na základe údajov pre myš, človek by potreboval 9000mg za deň. Podobne na základe údajov pre zajaca by to bolo 350mg. Je tak zreteľné, že priama extrapolácia z malých laboratórnych zvierat na človeka vedie chybne k vysokým hodnotám.

Ďalšou vážnou námietkou voči megadávkovej hypotéze je, že metabolizmus vitamínu C v tele človeka je celkom odlišný od metabolizmu zvierat syntetizujúcich askorbát. Predpokladá sa, že predchodcovia človeka stratili schopnosť produkovať vitamín C približne pred 60 miliónmi rokov. Táto závažná porucha ohrozujúca existenciu človeka pravdepodobne indukovala adaptívne zmeny, vďaka ktorým sa metabolizmus askorbátu stal extrémne úsporným. Štúdia enzymatickej delaktonizácie dehydroaskorbátu ukázala, že tento proces, počas ktorého sa dehydroaskorbát s aktivitou vitamínu C nenávratne mení na diketogulonát bez aktivity vitamínu C, intenzívne prebieha v pečeniach zvierat syntetizujúcich vitamín C (krava, zajac, potkan), podstatne menej v morčatách a minimálne v opiciach a tele človeka. Tento fenomén predstavuje čiastočnú kompenzáciu tejto genetickej chyby – stratenie schopnosti syntézy vitamínu C; dehydroaskorbát vytvorený oxidáciou askorbátu sa tak reverzibilne redukuje na askorbát namiesto toho, aby bol nenávratne delaktonizovaný a ďalej katabolizovaný na látky bez aktivity vitamínu C. Narozdiel od väčšiny zvierat, človek neoxiduje vitamín C na oxid uhličitý; telo človeka vylučuje vitamín C hlavne močom v podobe nemetabolizovanej kyseliny askorbovej.

Frakčný obrat askorbátu (množstvo vitamínu C, vyjadreného v percentách z celkového vitamínu C v tele, ktoré sa zkatabolizuje alebo vylúči za deň) je u ľudí podstatne menší než u zvierat synstetizujúcich vitamín C. Preto musí napríklad myš denne obnoviť jednu polovicu a potkan a škrečok jednu štvrtinu z celkového vitamínu C v ich organizme, zatiaľ čo u človeka je obrat len 3% z celkového vitamínu C v tele za deň. Z toho vyplýva, že na udržanie maximálnej hladiny askorbátu v ľudských tkanivách je potrebný podstatne nižší príjem vitamínu C. Preto sa údaje o endogénnej syntéze u zvierat schopných produkovať vitamín C nemusia stotožňovať s optimálnymi potrebami tohto vitamínu u človeka.“  

Emil Ginter to vlastne tak zabil, že je už len málo čo dodať.  

Ginterom spomínaná publikácia Rucker a kol. 1980 (4) skombinovala in vitro hodnoty s in vivo poznatkami (koľko glukózy vstupuje do syntézy vitamínu C a aký podiel glukózy sa premení na vitamín C) a ďalšími premennými (vzťah metabolizmu a hmotnosti, rýchlosť metabolizmu, …) a dospeli k záveru, že ak by človek mal gulonolaktón oxidázu, vyprodukoval by 50-400mg vitamínu C za deň, čo je v súlade s ODD.

Okrem vyššie spomínaných markantných rozdielov medzi človekom a zvieratami, ktoré si produkujú vlastný vitamín C, existujú ďalšie stojace za zmienku, ktoré sa viac vyjasnili po roku publikácie Ginterovho článku (5). Človek (+ morča, niektoré opice, …) má viaceré mechanizmy, ktoré „recyklujú“ vitamín C – premieňajú „použitý“ oxidovaný dehydroaskorbát, ktorý „vychytal“ voľné radikály na opäť „aktívny“ askorbát. Jeden z najvýznamnejších z týchto mechanizmov je napr. transportér Glut1 na červených krvinkách. Podľa Hornung a Biesalski 2019 (6) len tento systém znižuje spotrebu vitamínu C 100-násobne. Navyše, vitamín C prijímaný z potravy má výhodu pomeru elektrónov oproti vitamínu C vyprodukovaného metabolizmom, čo sa dá zjednodušene, laicky popísať, že je lepší na odstraňovanie voľných radikálov.

Ortomolekulárni fanúšikovia považujú stratu syntézy vitamínu C u ľudí za „potenciálne smrteľné genetické postihnutie“, ktoré by sa malo korigovať megadávkami tohto vitamínu (mnohonásobne presahujúce dávku potrebnú na prevenciu skorbutu). To by však z pohľadu evolúcie predstavovalo tak veľký selekčný tlak, že by to bez suplementov alebo diéty opíc z panamského pralesa (viz nižšie) asi neprežili. Existujú mnohé hypotézy, ktoré vysvetľujú inaktiváciu GLO presne naopak – ako evolučnú výhodu, napr. vyššie spomínané Glut1 transportéry a lepší pomer elektrónov vitamínu C zo stravy znižujú potrebné množstvo vitamínu C (6). Väčšina vedcov sa ale zhoduje, že sa z pohľadu evolúcie jedná o neutrálny jav pri dostatočnom príjme vitamínu C z potravy (7).  

A čo morčatá a opice, ktoré majú tiež, podobne ako človek, inaktivovaný enzým GLO a Glut1 transportéry? P. Tuhársky vo svojej knihe uvádza nasledovné:

„Gorila skonzumuje približne 2-4,5g (20-30mg/kg), vrešťan 88mg/kg a juhoamerická opica (Ateles fusciceps) až do 106mg/kg prírodného vitamínu C denne. Je zaujímavé, že National Academy of Sciences odporúča pre opice 55mg/kg, pre morčatá 42-167mg/kg (USDA 10-15mg/kg) a pre človeka necelý 1mg/kg. Diskriminácia?“

Údaj pri gorile pochádza z prehľadového článku Bourne 1949 (8), ktorý odhadol množstvo vitamínu C skonzumovaného z 10kg trávy a listov gorilou. Odhady pre vrešťana a juhoamerickú opicu sú z publikácie Milton a Jenness 1986 (9), ktorí si dali tu námahu odhadnúť príjem vitamínu C týchto opíc na základe jeho koncentrácie v listoch a ovocí v pralese v Paname, ktoré tieto opice konzumujú. Znamená to, že opice konzumujú toľko listov, aby mali dostatok vitamínu C pre „optimálne zdravie“, a teda, my ľudia, by sme sa tiež mali posnažiť, alebo je vysoký príjem vitamínu C len „vedľajší produkt“ ich pochúťok z pralesa? 

To, koľko vitamínu C tieto zvieratá skutočne potrebujú je asi ťažšia otázka ako to, koľko vitamínu C prijímajú denne v strave. Skutočná potreba vitamínu C morčiat a opíc bola predmetom mnohých štúdií, ktorých prehľady a z nich odvodené odporúčania môžeme nájsť napr. v niektorých publikáciách americkej National academy of sciences (Národná akadémia vied). Tá vydala v roku 1962 prvú verziu Nutrient requirements of laboratory animals (Výživové potreby laboratórnych zvierat). Aktualizované vydania prišli v roku 1972, 1978 a 1995. Vyššie uvedených 55mg/kg pre opice a 42-167mg/kg pre morčatá pochádza z knihy s názvom „Liečivý faktor“ od ortomolekulárneho bojovníka Irwin-a Stone-a, ktorý uvádza tieto hodnoty s odkazom na Nutrient requirements of laboratory animals z roku 1962. Žiaľ, online nie je táto verzia z 1962 dostupná a preto sa táto citácia nedá priamo overiť. Ten istý zdroj však cituje Jukes vo štvrtej časti knihy Nutrition: Metabolic and clinical applications z roku 1979 (Autor Robert E. Hodges) (10) v kapitole s názvom „Megavitamíny a výživové pobláznenie“ s nasledovnými hodnotami: 1mg/kg hmotnosti pre makaka a 200mg/kg diéty pre morčatá. Po prepočte podľa údajov o strave morčiat vo 4. verzii tej istej publikácie sa tu bavíme približne o 8-14mg/kg hmotnosti. Porovnávanie potrieb prepočítaných na kilogram stravy však berie viac do úvahy metabolické rozdiely. A keďže človek príjme asi 1 kilogram stravy za deň, dostávame potrebu vitamínu C 200mg, čo je pomerne blízko ODD pre človeka. 

Pozrime sa na novšie, aktualizované vydania tejto publikácie, ktoré sú dostupné na stránkach americkej Národnej akadémie vied.

Najnovšia verzia Nutrient requirements of laboratory animals, ktorá obsahuje výživové odporúčania pre morča, je tá štvrtá z roku 1995 (11). V nej sa uvádza vyššie spomínaných 200mg/kg diéty.

Najnovšia verzia Nutrient requirements of laboratory animals, ktorá obsahuje výživové odporúčania pre opice, je tá druhá z roku 1972 (12). V nej sa uvádza 25 mg/kg hmotnosti alebo 1270mg/kg sušiny stravy pre rastúceho 3kg makaka (Rhesus macaque).

Pre opice má National academy of sciences „extra“ publikáciu z roku 2003: Nutrient Requirements of Nonhuman Primates (13). Tu nájdeme 110mg/kg hmotnosti sušiny stravy pre makaka v porovnaní 170mg/kg hmotnosti sušiny stravy človeka (pri odhade, že človek skonzumuje pol kila sušiny za deň). Hodnotu 200mg/kg sušiny stravy udáva Asociácia zoologických záhrad a akvárií aj pre gorilu (14).    

Na záver nezostáva nič iné len zhrnúť, že porovnávanie potreby vitamínu C u ľudí a zvierat ortomolekulárnymi aktivistami je veľkolepé len do vtedy, kým sa tieto informácie nezasadia do kontextu, z ktorého boli vytrhnuté.

Zdroje:

1.Kajaba a kol.: Odporúčané výživové dávky pre obyvateľstvo Slovenskej republiky (9. revízia). 2010. UVZSR

2.Levine: New concepts in the biology and biochemistry of ascorbic acid. N Engl J Med. 1986 Apr 3;314(14):892-902.

3.Ginter: Optimum intake of vitamin Cfor the human organism. Nutrition and Health. 1982, Vol. 1: 66-77.

4.Rucker et al.: Hypothetical calculationcs of ascorbic acid synthesis based on estimates in vitro. Am J Clin Nutr. 1980 May;33(5):961-4.

5.Montel-Hagen et al.: Erythrocyte Glut1 triggers dehydroascorbic acid uptake in mammals unable to synthetize vitamin C. Cell. 2008 Mar 21;132(6):1039-48.

6.Hornung and Biesalski: Glut1 explains the evolutionary advantage of the loss of endogenous vitamin C-synthesis: The electron transfer hypothesis. Evol Med Public Health. 2019 Aug 28;2019(1):221-231.

7.Drouin et al.: The genetics of vitamin C loss in vertebrates. Curr Genomics. 2011 Aug; 12(5): 371–378.

8.Bourne: Vitamin C and immunity. Br J Nutr. 1949;2(4):341-7.

9.Milton and Jenness: Ascorbic acid content of neotropical plant parts available to wild monkeys and bats. Experientia. 1987 Mar 15;43(3):339-42.

10.Hodges: Nutrition: metabolic and clinical applications. Springer. 1979, Vol. 4.

11.National academy of sciences. Nutrient requirements of laboratory animals. 4th revised edition. 1995

12.National academy of sciences. Nutrient requirements of laboratory animals. 2nd revised edition. 1972

13.National academy of sciences. Nutrient Requirements of Nonhuman Primates. 2nd revised edition. 2003

14.AZA Gorilla Species Survival Plan. (2017). Gorilla Care Manual. Silver Spring, MD: Association of Zoos and Aquariums.

Autor: Steven Novella

Existujú dva základné názory na akupunktúru, čo je praktika umiestňovania tenkých ihiel do údajných akupunktúrnych bodov s cieľom dosiahnuť terapeutický alebo symptomatický účinok. Podľa „tradičného“ výkladu ihly stimulujú určitý druh fyziologickej reakcie v akupunktúrnych bodoch. V rámci tejto školy existujú rôzne názory na to, či je táto reakcia spôsobená biochemickou, neurologickou alebo inou známou biologickou reakciou, alebo či je spôsobená ešte tradičnejším (ale v skutočnosti menej ako storočným) presvedčením, že ihly manipulujú so životnou silou alebo Qi.

Druhá škola zastáva názor, že akupunktúra je v podstate prepracované placebo. Akákoľvek zdanlivá odpoveď je nešpecifickou reakciou na pozornosť lekára, očakávanie, odvrátenie pozornosti od bolesti, jednoduchá regresia k priemeru a iné iluzórne účinky.

Každá škola predpovedá rôzne dôkazy, ktoré sa dajú použiť na vyriešenie tejto otázky. Celkovo bolo vykonaných niekoľko tisíc klinických štúdií zameraných na zjavné účinky akupunktúry. Tieto štúdie nedokázali presvedčivo zamietnuť nulovú hypotézu, čo znamená, že nepreukázali jasnú biologickú odpoveď na akupunktúru pri žiadnej indikácii. Lepšie kontrolované štúdie dôsledne dokazujú, že na umiestnení ihly nezáleží (falošná akupunktúra) a že nezáleží ani na zavedení ihly (placebo akupunktúra). Neakupunkturista môže doslova náhodne pichať niekoho špáradlami, a tak získať rovnakú odozvu ako pri plnohodnotnej akupunktúre.

Ďalším dôkazom o akupunktúre sú štúdie, ktoré sa zaoberajú fyziologickými reakciami na vpichovanie ihiel do kože. Tieto štúdie úplne neprekvapujúco ukazujú, že pri vpichnutí ihly do kože sa „dejú veci“. Dochádza k lokálnej reakcii na traumu a mozog reaguje predvídateľným spôsobom. Nemyslím si, že tieto štúdie nejakým spôsobom rozlišujú medzi dvoma interpretáciami akupunktúry. Aj keby akupunktúra nebola nič iné ako placebo, stále by sme očakávali takéto reakcie na vpichovanie ihiel do tkaniva.

Jedným zo spôsobov, ako by tieto štúdie mohli odlíšiť tieto dve interpretácie, je, ak by sa presvedčivo ukázalo, že akupunktúrne body sú skutočné – telo reaguje dôsledne a funkčne odlišným spôsobom, keď sa pichá do akupunktúrnych  a neakupunktúrnych bodov. Dôkazy však tento výrok nepodporujú. V skutočnosti súhrn dôkazov silne podporuje záver, že akupunktúrne body nemajú žiadny základ v realite – neexistujú.

Teraz sa objavil nový dôkaz, ktorý je veľmi zaujímavý a o ktorom som predtým neuvažoval – fantómová akupunktúra (1). Nedávna štúdia sa zaoberala vykonávaním akupunktúry na fantómovej končatine. Použili dnes už osvedčenú techniku, ktorá spočíva v oklamaní mozgu, aby doň začlenil fiktívnu časť tela, ako keby bola skutočná. Umiestnili pokusné osoby pred stôl tak, aby jedna z ich rúk bola pod stolom, pričom nad stolom bola umiestnená gumená ruka tak, aby vizuálne vyzerala ako ich vlastná ruka. Potom súčasne aplikovali podnet štetcom na gumenej ruke a skutočnej ruke skúmanej osoby. Mozog vidí a cíti podnet na gumenej ruke, a táto zmyslová spätná väzba často stačí na to, aby mozog vytvoril pocit vlastníctva nad gumenou rukou.

Výskumníci potom umiestnili akupunktúrne ihly do takto „privlastnenej“ gumovej ruky. Je zrejmé, že neexistuje žiadna možnosť fyziologickej reakcie na vpich ihly do gumenej ruky. Ďalej si myslím, že je rozumné dospieť k záveru, že umiestnenie ihly do gumenej ruky nemôže aktivovať akupunktúrne body (ak by existovali) alebo zmeniť Qi (ak by existovala). Tento experiment pekne vylučuje lokálne fyziologické reakcie a akékoľvek reakcie Qi na ihly.

Výskumníci vykonali funkčné skenovanie MRI (fMRI) na subjektoch, zatiaľ čo do ich fantómových gumených končatín boli umiestnené ihly. Nezabúdajte, že fMRI výskum zahŕňa zber veľkého množstva údajov a ich sumarizáciu. Výskumníci teda nesledujú reakcie mozgu v reálnom čase, ale len súhrnnú aktivitu mozgu mnohých subjektov počas mnohých pokusov. Potom hľadajú štatistické súvislosti v tejto aktivite.

Zistili rovnakú aktiváciu mozgu, akú zistili predchádzajúce štúdie pri akupunktúre skutočných končatín:

„Keď bola gumová ruka úplne spojená so skutočným telom, akupunktúrna stimulácia gumovej ruky viedla k prežívaniu pocitu DeQi, ako aj k aktivácii mozgu v dorsolaterálnej prefrontálnej kôre (DLPFC), insule, sekundárnej somatosenzorickej kôre (SII) a mediálnej temporálnej (MT) vizuálnej oblasti. Insulárna aktivácia bola spojená s pocitom DeQi z gumovej ruky.“

Ak sa tieto výsledky potvrdia, znamená to, že mozog jednoducho reaguje na očakávanie a vizualizáciu prieniku ihly. Skutočný prienik ihly nie je potrebný. Najjednoduchšia interpretácia týchto údajov je, že akupunktúra je celá v mysli. Nie je potrebné predpokladať existenciu Qi, akupunktúrnych bodov alebo špecifického fyziologického mechanizmu akupunktúry.

Existuje množstvo štúdií, ktoré dokazujú, že vnímanie bolesti je ľahko manipulovateľné jednoduchými vecami, ako je napríklad odvrátenie pozornosti. Nadávanie, skresľovanie obrazu tela a prekríženie rúk zatiaľ čo vás pichnú, všetky znížia vnímanie bolesti. Vnímanie bolesti úzko súvisí s pozornosťou, a tak je jednoduché odvrátenie pozornosti účinné. Nie je preto prekvapením, že mozog reaguje na fantómovú stimuláciu.

Táto štúdia prinajmenšom dokazuje, že všetky predchádzajúce štúdie zamerané na reakcie fMRI na zavedenie akupunktúrnej ihly pravdepodobne jednoducho ukazovali nešpecifickú reakciu mozgu na očakávanie a/alebo vizualizáciu zavedenia ihly bez toho, aby bolo potrebné vyvolávať akékoľvek špecifické fyziologické reakcie.

Záver

Súhrn dôkazov jasne naznačuje, že akupunktúra nie je ničím špecifická. Akupunktúrne body neexistujú, Qi neexistuje a na prepracovaných detailoch akupunktúrnej liečby nezáleží. Inými slovami – akupunktúra je prepracované (a to zbytočne) placebo.

K fiktívnej a placebovej akupunktúre môžeme teraz pridať fantómovú akupunktúru ako dôkaz, že akupunktúra nie je viac ako placebo. Výskumníci naznačujú, že chcú urobiť ďalší krok – zistiť, či existuje klinická odozva na fantómovú akupunktúru. Placebo hypotéza predpokladá, že by mala byť, aspoň do určitej miery, v závislosti od správneho zaslepenia (ak je to možné).

To všetko znamená, že samotná koncepcia akupunktúry neprispieva k nášmu chápaniu vesmíru, konkrétne biológie a medicíny. Je to neúspešný koncept. Jeho zavrhnutím nič nestratíme. Akákoľvek časť akupunktúry, ktorá „funguje“, je len placebo, a teda nie je špecifická pre akupunktúru. Čokoľvek špecifické pre akupunktúru nefunguje.

Akékoľvek nešpecifické symptomatické prínosy akupunktúry (ktoré sa mimochodom nezdajú byť klinicky významné) možno dosiahnuť bez vpichovania ihiel do kože (čo prináša určité riziko), nevyžaduje si špeciálne školenie ani drahý komplikovaný postup. Okrem toho pretrvávanie mýtu o akupunktúre podporuje nepochopenie vedy, biológie a medicíny, čo má zákerne negatívne účinky.

Akupunktúra ako taká je fantómový jav a mala by ísť cestou éteru a N-žiarenia.

Zdroje:

1.Chae a kol.: Psychophysical and neurophysiological responses to acupuncture stimulation to incorporated rubber hand. Neurosci Lett. 2015 Mar 30;591:48-52.

2.Novella S.: Phantom acupuncture. 2015 Feb 19; Neurologica blog.

Autor: Petr Skrabanek, rok publikácie 1984

V nedávnom článku o akupunktúre, ktorý bol údajne podrobený prísnemu skúmaniu skupinou lekárskych odborníkov vrátane neurochirurga, sa bez okolkov uvádza, že na účinku akupunktúry sa musí podieľať látka prenášaná krvou. (1) Pre experimentálny dôkaz bol čitateľ odkázaný na film o akupunktúre, ktorý vyrobilo šanghajské filmové štúdio v roku 1972. Podstatu takéhoto dôkazu plne pochopí len ten, kto videl sovietske propagandistické filmy o „klasických experimentoch“ akademikov Lepešinskej alebo Lysenka a kto žil v totalitných systémoch. Západný čitateľ si môže urobiť predstavu o realite a atmosfére Číny v roku 1972, keď sa dočíta, že akupunktúrnu anestéziu „zvyčajne vykonáva mladé dievča vo veku 20 – 25 rokov, ktoré je politicky úprimné a 2 – 3 dni pred operáciou povzbudzuje pacienta v jeho duševnom postoji, najmä k dielam a myšlienkam predsedu Maa“. (2) Záhada akupunktúrnej anestézie sa do značnej miery vyparí, keď sa dozvieme (2), že bola doplnená premedikáciou, lokálnou anestéziou s prokaínom a intravenóznou infúziou s petidínom a inými liekmi, že pacienti boli starostlivo vyberaní a možno len 10 – 15 % z nich bolo považovaných za vhodných a že napriek tomu nie všetci pacienti dosiahli primeranú analgéziu. (3) Theodor Kocher vykonal v Berne v rokoch 1895 až 1898 600 tyreoidektómií, tiež bez celkovej anestézie: „Na kožný rez sa aplikuje injekcia 1 % roztoku kokaínu a inteligentní pacienti po tom, ako sa to urobí bezbolestne, znášajú zvyšok operácie bez ťažkostí“. (4)

Quen (5) sa vo svojom historickom prehľade vplyvu východnej akupunktúry na západnú medicínu pozastavuje nad tým, prečo sa veľká časť lekárskej a vedeckej komunity rýchlo dištancovala od najnovšieho oživenia záujmu na Západe. Jedným z jeho príkladov takéhoto „predčasného“ odmietnutia zo strany osôb, ktoré „nemali žiadne podstatné skúsenosti s technikou akupunktúry“, je komentár Lewisa Thomasa: „Toto sú zlé časy pre rozum, všade naokolo. Zrazu sa všetky hlavné neduhy riešia akupunktúrou“. Quen správne porovnáva osud akupunktúry s osudom mesmerizmu a perkinizmu; a podľa jeho názoru nejde o mechanizmus alebo „vedeckú platnosť“ akupunktúry, ale skôr o to, čo určuje „selektívna nevšímavosť k zdokumentovaným klinickým reakciám a ich významu“. Početné kontrolované štúdie však ukázali, že tvrdenia o akupunktúre sú vedecky neplatné; (6) práve tieto štúdie akupunkturisti systematicky ignorujú, čím sa sami dopúšťajú „selektívnej nepozornosti“. Podľa môjho názoru ide o komplexný problém ohraničovania medzi vedou a šarlatánstvom, medzi rozumom a vierou, medzi poctivým hľadaním pravdy a bezohľadným zneužívaním ľudského utrpenia. Quen (5) naznačuje, že „predčasní akceptori a predčasní odmietajúci sú rovnako protivedeckí“. Toto je platné konštatovanie len vtedy, ak to, čo sa predčasne prijíma alebo odmieta, je overiteľná vedecká hypotéza. Quenovo tvrdenie vedie k paradoxu, keď skeptikov vyhlasuje za nemenej iracionálnych ako zástancov iracionálnych doktrín. Vynálezcovia perpetuum mobile nemôžu rozumne očakávať, že posudzovanie ich tvrdení by malo byť pozastavené, kým neveriaci nepreukážu ich nepravdivosť. Skeptici často ignorujú prehnané tvrdenia, ich pocit márnosti toho celého môže byť oprávnený. „Je to ako udrieť do perového vankúša – urobí sa jamka, ale čoskoro sa znova vyplní a celá mäkká, špongiovitá hmota pokračuje ako predtým.“ (7) Kľudné mlčanie skeptikov si potom iracionalisti vysvetľujú ako nedostatok argumentov; zmätená verejnosť, ktorá má vždy sklon nechať sa oklamať, dáva iracionalistom za pravdu.

História používania akupunktúry na Východe a Západe je relevantná pre Quenovo obvinenie z „predčasného“ odmietnutia. V Japonsku je akupunktúra známa tým, čím je, zo stáročí „podstatných skúseností“; medzi bežnými ľuďmi je síce stále populárna, ale japonská lekárska a vedecká komunita vo všeobecnosti neprispieva k publikovaným prácam o údajnom neurochemickom základe akupunktúry. V prehľade o tomto aspekte akupunktúry v Annual Reviews of Pharmacology and Toxicology (8) bolo zo 195 odkazov 102 z komunistickej Číny (väčšina z nich v čínštine) a 1 od japonskej skupiny. V Číne bola akupunktúra v roku 1822 cisárom odmietnutá ako prekážka pokroku medicíny a bola odstránená z učebných osnov cisárskej lekárskej fakulty. Určite po 5000 rokoch skúseností s akupunktúrou v Číne (údaj, ktorý zvyčajne uvádzajú čínski akupunkturisti (9)) nemožno odmietnutie nazvať predčasným. Jej opätovné zavedenie maoistami bolo politickým nástrojom na zabezpečenie lacnej lekárskej starostlivosti pre milióny ľudí v novo „oslobodených“ oblastiach. Ani odmietnutie akupunktúry Západom nemožno nazvať predčasným, keďže Západ akupunktúru za posledných 300 rokov štyrikrát prijal a štyrikrát odmietol, a to pred jej posledným oživením po Nixonovej návšteve Číny v roku 1972. (10) Začiatkom 19. storočia začal akupunktúrne bláznenie vo Francúzsku doktor L. V. J. Berlioz (otec hudobného skladateľa), ktorý sa dokonca pohrával s myšlienkou elektroakupunktúry. (5) Ak je akupunktúra účinná nad rámec svojho placebo efektu, prečo bola po období módy zakaždým zamietnutá? Dôvody týchto opakovaných odmietnutí zďaleka nie sú nejasné, ako naznačuje Quen, ale boli dobre vysvetlené v úvodníku v Edinburskom lekárskom a chirurgickom časopise za rok 1827:

„Naším dôvodom [prečo sme o akupunktúre neinformovali skôr] bolo, že prvé správy o silách tohto nového lieku boli také zázračné, a zaváňali tak moc šarlatánstvom, že keď pochádzali od osôb, ktoré nemajú najvyššiu autoritu, nezostávalo nič iné ako nasledovať všeobecný príklad a nedodávať punc ich tvrdeniam. Tieto tvrdenia sa však opakovane ozývali takmer zo všetkých kútov Európy… Napokon však treba priznať, že nemôžeme k tejto zvláštnej téme pristupovať bez váhania … Stručne povedané, v prospech akupunktúry ako lieku úplne chýbajú dôkazy všetkého druhu, okrem toho najzradnejšieho, dôkazu o úspechu; a preto sa filozofická myseľ, najmä ak zoberie do úvahy choroby, pri ktorých sa dosiahli najväčšie úspechy, prirodzene prikloní k tomu, aby dosiahnuté vyliečenia pripísala vplyvu fantázie a odsúdila akupunktúru na vylúčenie z pravidelnej praxe.“ (11)

Ako sa táto skromná zdržanlivosť z minulého storočia dá porovnať s oznámením Národného inštitútu zdravia v USA o „záväzku“ študovať využitie akupunktúry v chirurgickej anestézii? (12) V čase, keď kultúrna revolúcia v Číne dosahovala vrchol absurdity a všetko „západné“ bolo zakázané, či už Beethoven alebo betablokátory, naivné americké delegácie prinášali radostné správy o čínskych vedeckých zázrakoch. V brožúre vydanej pre tieto delegácie sme sa dočítali: „Hlboká ihla v bode yamen umožňuje hluchonemým počuť a hovoriť“. (13) Nikto ten vtip nepochopil? „Keď bol diabol vyhnaný, nemý prehovoril a zástupy žasli“ (Matúš ix, 33). Približne v tom istom čase vo Francúzsku doktor P. F. M. Nogier oznámil svoj veľký objav obráteného homunkula v ľudskom uchu, čím položil základy aurikuloterapie (dnes veľmi populárnej), vhodnej na diagnostiku aj liečbu všetkých chorôb. (14) Dr. G. T. Lewith, britský akupunkturista, vyslovil domnienku, že ľudová povera, že zlatá náušnica pirátov im umožňovala vidieť lode skôr ako boli sami videní, nemusí byť taká vymyslená ako sa zdá, pretože pirátska náušnica by bola s najväčšou pravdepodobnosťou umiestnená v „bode oka“ ušného lalôčika (t. j. prechádzala by okom Nogierovho obráteného homunkulu). (15)

V súčasnosti existuje niekoľko amerických akupunkturistických časopisov, ktoré začali vychádzať začiatkom 70. rokov 20. storočia, ako napríklad American Journal of Acupuncture, American Journal of Chinese Medicine a Acupuncture and Electro-Therapeutics Research, v ktorých držitelia titulov MD alebo PhD z renomovaných inštitúcií ďalej rozvádzajú tie nezmysly: „Napriek tomu sa ukázalo, že aurikulárna diagnostika aj liečba ušnou akupunktúrou majú cennú klinickú účinnosť. Kým ďalší výskum nevymedzí, ktoré aspekty týchto dvoch systémov sú presnejšie, môže byť jednoducho rozumné využívať ich oba. Určite si oba systémy zachovávajú koncept obráteného homunkulu.“ Zdržím sa uvádzania mien autorov.

Vec sa stáva vážnejšou, keď redakcia Postgraduate Medicine vyhlasuje, že akupunktúra má mnohé klinické využitia – napr. pri akútnej bacilárnej dyzentérii. (16) A keď Svetová zdravotnícka organizácia uvádza 44 stavov, ktoré sa „hodia na liečbu akupunktúrou“, okrem iného prechladnutie, akútnu bronchitídu, centrálnu retinitídu, krátkozrakosť u detí, kataraktu (nekomplikovanú), gastroptózu a paralytický ileus (17), možno len súhlasiť s Lewisom Thomasom, že sú zlé časy pre rozum. Britský lekársky časopis privítal v roku 1973 Mao-Nixonovu vlnu akupunktúry so skepsou; (8) ale v roku 1981 boli odmietnuté názory, že akupunktúra nemusí byť lepšia ako placebo: „Môžeme teraz tvrdiť, že akupunktúra je viac ako placebo? Zdá sa, že táto otázka už nie je relevantná, pretože zmiernenie bolesti spojené s placebom je pravdepodobne tiež sprostredkované uvoľnením endogénnych opioidov“. (19) Žiaľ, táto otázka zostáva relevantná, pretože placebo efekt v skutočnosti pravdepodobne nie je sprostredkovaný endogénnymi opioidmi. (20) Redaktor sa však snažil nechať si otvorené zadné dvierka: „Ak však akupunktúra pôsobí nejakým špecifickým analgetickým účinkom ako iné fyzikálne liečby, nie je to možné dokázať formálnou klinickou skúškou“. A potom, aby to okorunovali, redakcia uzatvára: „V každom prípade, ak akupunktúra poskytuje účinnú a bezpečnú úľavu od bolesti, potom je jej mechanizmus účinku druhoradý“. (19) Možno čím menej sa skúma, tým lepšie pre jej účinnosť; to by určite platilo pre zázračné lieky.

Keďže dopyt po akupunktúre je veľký, nie je prekvapujúce, že lekársky kvalifikovaní akupunkturisti sa obávajú „neprofesionálnych“ konkurentov na tomto lukratívnom trhu. Varujú pred „početnými praktikmi akupunktúry, ktorí nie sú lekármi, ktorí nepoznajú základné princípy medicíny, ktorí často nemajú akupunktúru dostatočne preštudovanú“. (21) Základné princípy akej medicíny? Východnej a západnej v kombinácii? Pozrel som si jeden dôležitý zdroj Lewithových tvrdení o tom, čo dokáže akupunktúra. (15) V tomto zväzku (22) je 534 experimentálnych prác z rôznych čínskych inštitúcií, ktoré potvrdzujú veľkú úspešnosť (zvyčajne 85 – 90 %) akupunktúry pri liečbe vírusovej hepatitídy, malárie, dedičnej ataxie, detskej obrny, hydrocefalu, hyperplázie prsníkov (hoci v Austrálii sa akupunktúra používa na zväčšenie prsníkov (23)), hluchoty a mnohých ďalších chorôb, z ktorých niektoré sú na Západe neznáme. Schizofrénia akéhokoľvek typu sa vylieči alebo výrazne zlepší u 72 % pacientov. (Tento čin už napodobnili americkí psychiatri (24)) Veľký skok vpred fantázie akupunktúry nepozná hraníc: pacient s 96 % povrchových popálenín, z toho 90 % popálenín tretieho stupňa, bol liečený akupunktúrou a rekonvalescencia bola – „bezproblémová“. Takéto publikácie, často napísané v čínštine, dnes citujú v renomovaných časopisoch akupunkturisti, ktorým sa podarí prekĺznuť so svoju propagandu pod nosom prepracovaného redaktora.

Samozrejme to, že je akupunktúra založená na iracionálnych princípoch nemusí nutne znamenať, že nemá terapeutickú hodnotu. Placebo efekt sám o sebe je cenný; ale potom by sa mali veci nazývať pravými menami. Podobne je treba tiež poznamenať, že používanie akupunktúry 5000 rokov automaticky neznamená, že na nej  musí „niečo byť“. Stačí si spomenúť na astrológiu.

Každé seriózne skúmanie účinku podráždenia kože (alebo narušenia podkožných štruktúr) ihlami, teplom, chladom alebo elektrinou musí začať s overiteľnou hypotézou zbavenou všetkých mysticko-náboženských prvkov. Prvým krokom by bolo prestať používať čínske názvy rôznych stimulačných bodov: netestujeme presnosť ich opisu v starých čínskych rukopisoch. Po druhé, malo by sa upustiť od názvu „akupunktúra“ kvôli jeho magickej konotácii. Mnohí výskumníci používajú neutrálny termín „transkutánna elektrická stimulácia“ pre jeden z ekvivalentov akupunktúry. Podobné opisné termíny by sa mohli použiť aj pre iné typy akupunktúry, aby sa predišlo zahmlievaniu. Na tvrdení o zmiernení bolesti pomocou rozptyľujúcich senzorických podnetov nie je nič mystické: napríklad účinok aplikácie ihiel pri akútnej bolesti, najmä pri bolestiach v krížoch, pozorovali a opísali mnohí lekári, ktorí sa nezaujímali o „orientálne“ praktiky – napríklad Osler (25), ktorý sa túto techniku naučil od Ringera. (26) V európskych časopisoch existuje mnoho ďalších starších opisov. (11, 27-30) Teale uvádza, že mu jeden priateľ napísal: „Pamätám si, že v birminghamskej nemocnici to bolo svojho času v móde. Pichali sme pol tucta ihiel napríklad do deltového svalu a nechali ich tam štvrť hodiny, niekedy s ‚úžasnými‘ výsledkami.“ (30) Launois používal injekcie fyziologického roztoku do spúšťových bodov (trigger points). (31) Tieto správy sú už zabudnuté, ale niektoré z nich by sa dali preskúmať. Napríklad Frost et al (32), v jednej takejto racionálnej štúdii ukázali, že myofasciálna bolesť reaguje na lokálnu injekciu fyziologického roztoku lepšie ako na injekciu lokálneho anestetika. Predpokladali, že priaznivé účinky môže mať samotné pichanie ihiel do spúšťových bodov. Tradičné čínske vysvetlenia týchto účinkov len pomáhajú zmiasť problematiku.

„Znovuobjavením“ piatich vitálnych princípov čínskej medicíny (ekvivalent štyroch tekutín starých Grékov) a čínskej akupunktúry (ekvivalent európskeho púšťania žilou) degradujeme medicínu na šamanizmus. Ak dnes môžeme liečiť obezitu alebo závislosť od fajčenia „sponkou“ do ucha, prečo by sme ďalej nemohli liečiť reumatizmus medeným náramkom alebo červeným flanelom? Nechajme šarlatánstvo šarlatánom a povedzme dezinformovanému pacientovi pravdu, aby si mohol vybrať.

Zdroj: Skrabanek P.: Acupuncture and the age of unreason. Lancet. 1984 May 26;1(8387):1169-71.