Kto si myslí, že pochybné metódy, ktoré sa predávajú v Spolkovej republike Nemecko ako medicínske produkty, museli predložiť dôkaz ich účinkov, ten sa mýli.
Používatelia medicínskych produktov, teda prístrojov akéhokoľvek druhu na medicínske účely (diagnostika, liečba, ošetrovanie, atď.), si všimli, že sa na nových prístrojoch objavuje CE znak. Od 14.06.1998 musia byť označené takýmto znakom všetky nové medicínske produkty predávané v oblasti Európskej únie. CE znak dokazuje súlad s harmonizovanými európskymi normami, ako aj dodržanie nariadení Zákona o medicínskych produktoch Spolkovej republiky Nemecko. CE znak je európsky obchodný znak, nie bezpečnostný znak ako nemecký znak GS (znak potvrdenej bezpečnosti). Zákon o medicínskych produktoch predstavuje aplikovanie rôznych európskych právnych nariadení na medicínske produkty, aktívne implantáty, diagnostiká in-vitro a podobné, do nemeckého práva.
Podľa §3 vety 1a Zákona o medicínskych produktoch (ZMP) je medicínsky produkt prístroj, ktorý je určený na rozpoznanie, prevenciu, monitorovanie, ošetrovanie alebo zmiernenie chorôb. §3 odsek 3 ZMP definuje aktívny medicínsky produkt ako prístroj, ktorého prevádzka je odkázaná na zdroj prúdu alebo energie inej než získanej bezprostredne ľudským telom alebo gravitáciou. Z toho vyplýva, že biorezonančný prístroj je medicínsky produkt a ich výrobcovia to veľmi dobre vedia. BICOM-výrobca Regumed/Mníchov udáva na svojej stránke ISO certifikáciu podľa právnych nariadení pre medicínske produkty (MDD 93/42/EWG príloha V a DIN EN ISO 9000) a tvrdí, že jeho prístroj je medicínskym produktom triedy IIa.
V protiklade k medzitým už zastaranému nariadeniu o medicínskych prístrojoch, v ktorom sa medicínske produkty ešte delia na 4 skupiny prístrojov, je dnes podľa ZMP potrebné rozdelenie medicínskych produktov podľa ich rizikového potenciálu do štyroch tried (I, IIa, IIb, III). Vec má len jeden háčik: výrobca sám rozdeľuje vlastné prístroje do týchto štyroch skupín. Trieda I (napr. chirurgické operačné nástroje) je neškodná, ale od triedy IIa musia prevádzkovatelia a používatelia produktov rátať so zvýšeným rizikovým potenciálom. Pretože biorezonancia nemá žiadne účinky, funkčný prístroj pacientov priamo nijak neohrozuje. Keďže je však prístroj poháňaný elektrickým prúdom, je to aktívny medicínsky produkt a patrí preto do zodpovedajúcej najnižšej triedy IIa. Zatriedenie podľa firmy Regumed je teda správne.
Nevýhodou pre spotrebiteľa je, že právo medicínskych produktov pre prístroje triedy IIA nevyžaduje žiadny dôkaz účinnosti. Schválenie podľa prílohy V, ako bolo urobené pri BICOM prístroji, má len formálny charakter. Nasledujúci obrázok ukazuje postup.
Ak je k dispozícii technická dokumentácia v nemeckom jazyku, výroba prístroja prebieha v nariadených líniách a konečný produkt môže byť bezpečne poháňaný elektrickým prúdom, nestojí prehláseniu konformity resp. uvedeniu na trh nič v ceste. Medicínske produkty ako biorezonančné prístroje sa tak môžu aj po reformovaní zákonníka naďalej bezproblémovo uviesť na trh bez akéhokoľvek dôkazu účinnosti.
Zodpovedný úrad pre dohľad – Spolkový inštitút pre lieky a medicínske produkty v Bonne (www.bfarm.de) – nemôže v skutočnosti nič robiť. Aj keď §3 nariadenia o medicínskych produktoch dovoľuje úradu vydať nariadenia alebo zahájiť kroky k prevencii bezprostredného a aktuálneho nebezpečenstva daného medicínskeho produktu, trvanie ich účinnosti je však obmedzené na maximálne 6 mesiacov. Pri samotnom biorezonančnom prístroji sa navyše neočakávajú škodlivé účinky, pokiaľ elektrika funguje a ak je zaručená technická údržba. Úradné intervencie, ktoré by sa zamerali na kontrolu trhu alebo preventívnu ochranu spotrebiteľa, nehrozia, a tak trh ezoterického šarlatánstva v Nemecku zostáva nenarušený.
Placebo prístroj ako biorezonancia sa teda môže podľa platného európskeho a nemeckého práva s trochou byrokratickej námahy (na ktorej výborne zarábajú rôzne certifikačné firmy) voľne predávať. Ak propagácia prístroja zvádza terapeuta k zanedbaniu indikovaných liečebných opatrení a spôsobí tak pacientovi ujmu, nie je to problém zákona o medicínskych prístrojoch. Ako je vidieť, zákonodarcovia nie sú ochotní nastaviť regulácie k zaisteniu kvality medicínskych produktov tak, aby sa šarlatánske prístroje bez dokázaných účinkov nedostali na trh.
Toto zlyhanie legislatívy a z toho vzniknuté diery v právnom systéme nemilosrdne využívajú predajcovia pochybných metód, ktorí s týmito prístrojmi zarobia množstvo peňazí. Stratia len tí predajcovia, ktorí sa nedokážu/nemôžu navonok tváriť ako firma s medicínskymi prístrojmi, resp. ktorí očividne predávajú medicínske produkty bez CE očíslovania. Tu zasiahne údajne silná ruka zákona. V skutočnosti to však postihne tých hlúpych medzi čiernymi ovcami. Scientológovia a ich predajné štruktúry (tzv. Multi-Level-Marketing systémy) naopak využívajú pozlátaný stav zákonov v Nemecku.
zdroj: Psiram: Bioresonanz unter der Lupe. 11/2002
Stanovisko Nemeckej spoločnosti pre alergológiu a klinickú imunológiu k biorezonancii a elektroakupunktúre:
Biorezonančné techniky, pravdepodobne aj ďalšie resp. skryto odvodené techniky ako Bicom, sú diagnosticky a terapeuticky bezcenné: každú aktivitu živých organizmov a živých buniek sprevádzajú elektricke fenomény. Biorezonančné prístroje zachytávajú elektrický šum zo živého organizmu. Biorezonancia sa údajne mení pri samotnom kontakte s alergénom (aj v sklenených ampulkách). Diagnostika alergií pomocou biorezonancie má reprodukovateľnosť menej než 20% resp. chybí približne v 80% (!) a nedá sa porovnávať s alergologickými metódami. Diagnostika alergií pomocou biorezonancie zodpovedá diagnostike alergií hracími kockami [26]. Na biorezonančnej diagnostike zakladá aj terapia biorezonanciou: používateľovi je vsugerované, že môže špeciálnou technikou pozitívnymi impulzmi neutralizovať negatívne elektrické impulzy spôsobené alergiami alebo inými chorobami, alergie sa tak „vymažú“. Toto tvrdenie sa nedá fyzikálne vysvetliť a je klinicky nesprávne, dôvera v neúčinnú terapiu môže ohroziť život napr. alergikov, ktorí zanedbajú účinné ochranné opatrenia [12, 16, 61, 62, 89, 104, 110]. Všemocné fantázie spájané s biorezonančnou terapiou [9] sú rovnako podozrivé ako história vývoja biorezonancie.
Elektroakupunktúra podľa Dr. Volla [7, 59, 61, 103] meria artefakty: už v roku 1976 bola táto metóda preverovaná v prítomnosti Dr. Volla a iných vedúcich zástancov tejto metódy. Výsledok bol sklamaním [11, 69]: všetky pozorované elektrické zmeny boli artefakty (originálny text: „Aparatúra síce precízne meria potenciál na každom akupunktúrnom bode, no látka zavedená do meracieho obehu, nech je to liek alebo iná fyziologicky účinná látka, nezáleží na tom, či je rozpustená v ampulke alebo položená priamo na kovovom bloku alebo v kovovej miske, nijak nemení potenciál meranej hodnoty bez ohľadu na to, či bol potenciál meraný najprv bez látky a potom s ňou alebo najprv s látkou a potom bez nej. Po týchto výsledkoch musí byť elektroakupunktúrny liekový test označený za artefakt.“ citované v [11]).
Pod text sú podpísaní nasledovní členovia Skupiny pre alternatívnu medicínu Nemeckej spoločnosti pre alergológiu a klinickú imunológiu:
zdroj: Dorsch W, Ring J.: Komplementärmethoden oder so genannte Alternativmethoden in der Allergologie. Allergo, 2002
Hamburg: 12 ročné dievča. U dieťaťa bol tri roky predtým zistený diabetes 1. typu. Hodnoty cukru v krvi boli napriek častým lekárskym kontrolám relatívne ťažko nastaviteľné. Keďže sa dieťa údajne voči ošetrovaniu „bránilo“, rodičia vyhľadali liečiteľku. Táto prvá liečiteľka oznámila, že pri tejto chorobe nedokáže pomôcť. Potom sa rodičia obrátili na inú liečiteľku (3 mesiace pred smrťou dieťaťa). Tá po pár sedeniach s dieťaťom rodičom povedala, že ich dcéra nemá žiadne problémy s metabolizmom, skôr alergiu voči ortuti a amalgámovým plombám. Pre alergiu odporučila terapiu biorezonanciou, ktorú sama praktikovala. Zároveň odporučila rodičom, aby okamžite vysadili inzulín, pretože sa neznáša s ňou nasadenými homeopatickými prípravkami. Približne 6 týždňov po vysadení inzulínu došlo k polyúrii, celkový stav dieťaťa sa rýchlo zhoršil, narastalo zastretie vedomia až somnolencia. Liečiteľka vyhlásila, že to patrí k jej terapii a vyslovene do toho nechcela zaťahovať lekárov. Naďalej naliehala na rodičov, aby nedávali dieťaťu inzulín (ešte deň pred hospitalizáciou), aby neohrozili „úspech liečby“. Nakoniec rodičia zavolali záchranku, ktorá našla dieťa v kóme. Došlo k sérii kŕčov. Pri príjme do nemocnice bolo prítomné Kussmaulovo dýchanie. Po krátkom čase progredujúca bradykardia, hypotónia a zástava srdca. Hladina glukózy v krvi bola 27,3 mmol/l. Laboratórne-chemicky silná acidóza ako aj porucha elektrolytového metabolizmu, predovšetkým hypokalémia. V nasledujúcich 40 hodinách došlo k znakom mozgovej smrti ako aj k nezvratnému zlyhaniu krvného obehu.
Právne vyšetrovanie pre zabitie z nedbanlivosti sa vzťahovalo najprv na rodičov dievčaťa; naproti tomu bol proces napokon nastavený podľa § 153 b Trestného poriadku v spojení s § 60 Trestného zákonníka (s ohliadnutím od trestu, pretože vinník je sám zasiahnutý následkami činu). Liečiteľka bola pre zabitie z nedbanlivosti odsúdená na jeden rok podmienečne.
Zdroj: Püschel a kol.: Scharlatanerie mit tödlichem Ausgang. Münchener Medizinische Wochenschrift, 1996
Podľa prieskumu Sprievodca pôrodnicami bola frekvencia epiziotómií za rok 2015 v slovenských pôrodniciach v priemere 57,4%. WHO dokument z roku 1996 navrhuje obmedziť častosť epiziotómií na 10%. Review z roku 2010 odporúča restriktívny prístup.
Nástrih hrádze má tak ako každý operačný výkon svoje indikácie (napr. pôrod veľkého plodu, riziko ruptúra hrádze vyššieho stupňa, hroziaca hypoxia plodu, nutnosť rýchleho ukončenia pôrodu, inštrumentálny pôrod). Na Slovensku by sa mala frekvencia epiziotomii znižovať, čo sa postupnou edukáciou a erudíciou lekárov aj postupne darí, avšak trend by mohol byť aj pozitívnejší.
Postupujú slovenskí pôrodníci v tejto otázke podľa najnovších vedeckých poznatkov?
Podľa medicíny založenej na dôkazoch nie je správne vykonávať epiziotómie paušálne.
Čo s tým plánuje robiť Slovenská gynekologicko-pôrodnícka spoločnosť?
SGPS podporuje snahy o znižovanie frekvencie epiziotómii vo svojích odborných časopisoch, ako aj na odborných vedeckých konferenciách.
Poloha
Niektoré štúdie naznačujú že pôrod pri polohe na chrbte je spojený napr. s vyšším počtom zákrokov ako je epiziotómia alebo kliešťový pôrod, na druhej strane sa pôrody na chrbte spájajú s menšou krvnou stratou.
Prečo je najčastejšou polohou pri pôrode poloha na chrbte?
Je to štandardná poloha, ktorú vyhľadáva drvivá väčšina žien už odkedy je človek človekom. Pred tisíckami rokov ženy rodili na obyčajnom lôžku. Rôzne polohy pri pôrode boli typické pre niektoré národy, pričom aj v priebehu rokov sa menili trendy. Arbitrážne stanoviť, ktorá poloha je vhodná pre všetky ženy, nie je možné. Je treba uviesť, že napríklad poloha v podrepe je pomerne výhodná pre využite gravitácie, avšak kontrola nad poranením hrádze je pri tejto polohe absolútne nedostatočná.
Je gravitácia dostatočný argument pre odporúčanie vertikálnych polôh pri pôrode?
Pôsobenie gravitácie je oproti kontrakčným silám maternice a brušného lisu len nápomocné.
Kristeller, tlak na fundus
Tlak na fundus má podľa Cochrane review z roku 2009 potenciálne riziká a nepreukázaný benefit kvôli nedostatku kvalitných štúdií.
Samuel Kristeller popísal tento manéver v roku 1867, avšak pridržanie fundu je postup starý ako ľudstvo samo. Staršie ženy pomáhali mladším. Kristellerova expresia, resp. nadmerný tlak na dno maternice bol svojho času správny postup, keďže cisársky rez nebolo možné vykonať bezpečne ako v súčasnosti a kliešťový pôrod bol dostupný veľmi obmedzene. Vzhľadom k tomu, že Kristellerov manéver je Svetovou zdravotníckou organizáciou zakázaný už viac ako 60 rokov je náročné spraviť valídne porovnania komplikácií po Kristellerovej expresii, pridržaní fundu a inštrumentálnych pôrodoch (vakuumextraktor, kliešte). Pretože je potrebné povedať, že ak zlyhá brušný lis, pacientka netlačí, nespolupracuje, je hypoxia plodu, je potrebné pôrod urýchliť, a potom prichádza do úvahy jedine inštrumentálny pôrod, alebo cisársky rez, ktoré majú množstvo svojich komplikácií.
Je tento postup lege artis?
Vzhľadom k chýbajúcim lege artis postupom v Slovenskej republike nemôžeme hovoriť o tom, že tento postup je non lege artis. Skôr by sme mohli hovoriť, že tento postup je off-label a mal by sa využiť len v kritickej chvíli, a vždy po dohode s pacientkou, kde benefity jasne prekročia možné komplikácie.
V koľkých percentách pôrodov na Slovensku sa vykonáva tlak na fundus?
Štatistiky neexistujú v žiadnej krajine sveta, keďže ako som uviedol sa tento postup vo všeobecnosti neodporúča.
Zapisuje sa do dokumentácie? Ak nie, Prečo?
Nezapisuje. Pre správne vysvetlenie je treba uviesť, že aplikáciu tlaku na fundus sa nerobí z nejakej pasie zdravotníckeho personálu. Veď predsa je to fyzicky náročné a pôroné asistentky to nerobia rady, ale v prípade, že pacientka netlačí správne, alebo zlyhal brušný lis je každá pacientka otvorená radšej tlaku na fundus ako kliešťovému pôrodu. Rozdiel je naozaj v prístupe, kde napríklad v USA pôrodná asistentka v žiadnom prípade nebude pomáhať pacientke expresiou plodu, ale privolá lekára, ktorý vykoná kliešťový pôrod – rozdiel v inštrumentálnych pôrodoch medzi USA a Slovenskom je až 15 -20 %.
Šitie
Epiziotómia sa šije s alebo bez lokálnej anestézie?
šitie sa vykonáva stále v lokalnej anestézii.
Domáce pôrody
Výsledky niektorých štúdií napr. z Anglicka alebo z kanadského Ontaria ukazujú, že u žien s nízkorizikovým tehotenstvom je pôrod doma s pôrodnou asistentkou rovnako rizikový ako pôrod v nemocnici navyše s tým, že pôrody v nemocnici sú u tejto skupiny tehotných spojené s vyššou frekvenciou zákrokov ako napr. epiziotómia alebo cisársky rez.
Je podľa Vás možné dopredu určiť „nízkorizikové“ rodičky, u ktorých neprevyšujú riziká domáceho pôrodu riziká pôrodu v nemocnici?
Problém týchto štúdii je v tom, že ak sa domáci pôrod skomplikuje je pacientka prevezená do nemocnice, kde porodí a tento pôrod je už považovaný za ústavný pôrod. Podľa najväčšej štúdie ide až o 11 % domácich pôrodov (po pôrode je do nemocnice preezených viac ako 50 % rodičiek – najmä pre pôrodné poranenia).
Samozrejme môžeme vo všeobecnosti povedať, že 8 z 10 pacientiek porodí bez problémov aj doma, ale my a priori nevieme, ktoré su tie dve, u ktorých vzniknú komplikácie.
V súčasnosti si dáva laická verejnosť do súvislosti s tehotenstvom a pôrodom strach o zdravie dieťaťa, ale najmä strach z bolesti. Obavy o život a zdravie rodičky ustúpili do pozadia, pričom v minulých storočiach prevládali. Výborné výsledky v novorodeneckej úmrtnosti i chorobnosti nutkajú mnoho laikov k nebezpečnému polypragmatizmu. Bezpečnosť tehotenstva a pôrodu považujú za samozrejmý a prirodzený jav, pričom pôrodnícku starostlivosť považujú za zbytočnosť, ba niekedy až za nebezpečnú.
Udržanie výborných výsledkov v perinatológii je možné v naších podmienkach len zabezpečením odbornej, empatickej a veľmi intímnej zdravotnej starostlivosti v nemocničných zariadeniach.
Aké sú 3 najčastejšie akútne komplikácie pri nízkorizikových tehotenstvách na strane matky a dieťaťa?
Hypoxia plodu, krvácanie, dystokia pôrodu.
Ktoré z týchto komplikácií sa dajú zvládnuť len v pôrodnici a nie doma s pôrodnou asistentkou?
Každá komplikácie môže mať rôzne klinické vyjadrenie, resp. stupeň závažnosti a urgencie. Ale treba uviesť jeden štatistický fakt: dvaja z troch novorodencov, ktorý zomrú pri domácom pôrode by mohli byť v nemocnici zachránení. To je odpoveď na častý argument zástancov domáceho pôrodu, ktorí tvrdia, že aj v nemocnici zomierajú novorodenci pro pôrode.
Očkovanie proti HPV
V literatúre existuje niekoľko kazuistík výskytu primárneho ovariálneho zlyhania po očkovaní proti HPV.
Očkovanie je prevenciou karcinomu krčka maternice. Indikácie a kontraindikácie očkovania musia byť vždy dodržané, aby sa objavilo čo najmenej nežiaducích účinkov. Kazuistiky nie sú z hľadiska medicíny založenej na dôkazoch podstatné, keďže mnohokrát ide skôr o anekdotálne dôkazy. Kazuistiky poukazujú na raritné nálezy, alebo komplikácie.
Prevažuje podľa Vás benefit HPV vakcín nad ich rizikami?
Samozrejme. Ak sú dodržané indikácie a kontraindikácie. Rakovina krčka maternice je veľmi vážne ochorenie, ktoré postihuje najmä mladé ženy, a práve preto je primárna prevencia na mieste.
Homeopatia, neplodnosť
Prvá klinika homeopatie na Slovensku hovorí o aplikácii „hormonálneho predávkovania“ poškodzujúceho ženu i plod v ambulanciách plánovaného rodičovstva (voľný citát). Zároveň sľubuje vyliečenie neplodnosti homeopatiou. Na druhej strane, homeopatická antikoncepcia neexistuje.
Čo si o tom myslíte?
Homeopatia pracuje s placebo efektom, pričom empatický prístup homeopata môže prechodne zlepšiť akýkoľvek stav. Liečba neplodnosti homeopatiou je neseriózny prístup k neplodným párom, ktoré jednoznačne odďaľujú serióznu liečbu a môže to skončiť až vyčerpaním folikulárnej rezervy u ženy. Absolútnu neúčinnosť homeopatie možno potvrdiť jednoduchou úvahou nad možnosťou homeopatie riešiť akútne stavy v medicíne. Okrem toho napríklad liečba bolesti je jednoznačnym dôkazom o neučinnosti homeopatie. Aj my sme robili výzkum ohľadom tlmenia pôrodníckej bolesti homeopatiou, ani jedna pacientka neuviedla zlepšenie a požadovali seriózne formy tlmenia bolesti. Rovnako je to tak aj pri liečbe onkologickej bolesti. Považujem snahy o nemedicínske formy liečby chorých za opovrhovanie ich ochorením, pričom práve alternatívne formy sa snažia bez akéhokoľvek výzkumu, zodpovednosti liečiť aj smrteľné ochorenia.
Práve preto, by sa mal každý lekár snažiť o čo najempatickejší prístup k pacientovi, aby tieto pochybné snahy nemali podporu laickej verejnosti.
Guidelines
Ktorú odbornú literatúru (knihy, internetové stránky, spoločnosti, guidelines) z gynekológie a pôrodníctva odporúčate?
V pregradualnej výuke môžeme v Čechách a na Slovensku považovať za výbornú učebnicu Porodnictví od prof.Čecha a kol., zo zahraničnej literatúry odporúčam Williams Obstetrics. Gynekológia sa vyučuje najmä z učebnice Gynekologie od Roba, Martana a kol.. Rovnako odporúčam voľne prístupné odborné články na www.actualgyn.com, a vynikajúci profesný portál www.gynstart.cz.
23-ročná žena zomiera po 60-70 exorcizmoch vykonaných v období predošlých 9 mesiacov. Posledný exorcizmus bol urobený v deň jej smrti, za účelom „vyhnať démonov“ a vyliečiť „posadnutú“. Žena zomrela na zápal pľúc ako následok podvýživy, nedostatočného príjmu tekutín a fyzického vyčerpania z vynútenej aktivity.
Anneliese Michel
Zhrňujúca medicínska diagnóza „posadnutosti“ v tomto prípade: paranoidná schizofrénia s epilepsiou na podklade špecifických psycho-sociálnych faktorov.
Medicínska liečba bola odmietnutá. Podľa účastníkov exorcizmov to tak bolo želaním „posadnutej“ a taktiež kvôli presvedčeniu, že by medicínska pomoc nebola účinná. Tento fatálny prípad je z prostredia viery v démonov podporovanej kňazmi a odmietania medicíny založenej na vedeckých dôkazoch. Súd odsúdil rodičov zosnulej a exorcistov kvôli usmrteniu z nedbalosti a podľa vyšetrovania bol trestuhodným spôsobom do prípadu zapletený aj lekár.
Detaily prípadu:
A.M. mala prvý signifikantný epileptický záchvat v 16 rokoch, v nasledujúcom období ich dostávala približne každé 3 mesiace. Epilepsia bola potvrdená klinicky (typickými príznakmi) aj EEG vyšetrením (prítomné epileptogénne ložisko v ľavom spánkovom laloku). V roku 1973 ju jeden Würzburgský internista previedol kvôli depresii a „všeobecnej poruche pudov“ do psychiatrickej starostlivosti. Po ambulantnej liečbe došlo podľa ošetrujúcej lekárky k podstatnému zlepšeniu.
z filmu The exorcism of Emily Rose, inšpirovaný prípadom A.M.
Podľa kňaza Ernsta Alta mala A.M. vnútorné trápenie, ktoré bolo možno odstrániť len modlitbou a exorcizmom. 82-ročný páter Adolf Rodewyk, považovaný za odborníka na exorcizmus, usúdil, že sa jedná o „posadnutosť“ (Rodewyk už predtým v roku 1954 robil exorcizmus v podobnom „prípade Magda“, ktorý sa tiež skončil fatálne). Na jeseň v roku 1975 začali dvaja duchovní po povolení biskupom s exorcizmom. V období Veľkej noci 1976 bola počas jej pedagogického štúdia A.M. na internáte, kde si všimli výrazné schudnutie, ktoré popisujú aj správy exorcistov. V nich sa ďalej spomína sebapoškodzovanie, vykonávanie drepov až do vyčerpania, niektoré dni vôbec nejedla a nepila. Píše sa o 600 drepoch, ruky aj nohy jej museli byť spútané, aby sa predošlo väčším zraneniam. So zubami vyhrýzala dieru do steny. Nevyčerpávajúcu fyzickú aktivitu prejavovala údajne aj večer pred jej úmrtím počas hodín trvajúceho exorcizmu.
A.M. nútená kľačať počas exorcizmu, na obrázku s matkou
Obhliadajúci lekári našli zomretú v deň smrti v dome rodičov. Posteľ s mŕtvou sa nachádzala na chodbe vnútri domu. Priniesli ju tam pred viacerými dňami, aby krik a hučanie nepreniklo von.
Z pitvy ešte v deň smrti: 23-ročná žena, 166 cm, 31 kg, atrofia nielen zvonka, ale aj na vnútorných orgánoch a histologických preparátoch (pod mikroskopom). V tvári a na končatinách početné kožné defekty s chrastami. Vredovo-zjazvené defekty na kolenách a chrbte nôh. Nápadné chýbanie dekubitov v chrbtovej oblasti. Chemicko-toxikologické vyšetrenie negatívne. Vrodené vady, rakovina a znaky porúch endokrinných žliaz, ktoré by vysvetľovali nález, nájdené neboli. Bez ďalšej anamnézy by bola najpravdepodobnejšia patologická diagnóza anorexia nervosa.
rany následkom dlhodobého kľačania
Iracionálny postoj rodičov a exorcistov demonštruje autor E. Schulz nasledovne: odmietali medicínu napriek niekoľko mesiacov sa zhoršujúcemu stavu A.M., chýbanie morfologického substrátu epilepsie v pitevnom náleze na mozgu považovali za potvrdenie „posadnutosti“, infúzie a umelú výživu považovali za zbytočnú, pretože podľa nich démoni uzatvárajú pri ich zavedení žily, rany na kolenách a chrbte nôh spôsobené dlhodobým kľačaním považovali za stigmy
odsúdení, zľava: kňaz Ernst Alt, páter Arnold Renz, matka, otec
Lekár sa v tomto prípade nepriamo podieľal na vine. V čase, keď už nemohol prehliadnuť závažný stav A.M., jej napísal ospravedlnenku do školy. Na súde priznal, že dievča videl a mal ten pocit, že nie je schopná normálne uvažovať. Nenašiel však žiadne dôvody pre lekárske zasiahnutie. Rodičia tiež požadovali ospravedlnenky a potvrdenia bez vyšetrenia iných lekárov, všetci to však odmietli.
hrob A.M. v Klingenberg am Main
1. Schulz, E.: „Besessenheit“ und Exorzismus aus dem Jahre 1976. Zeitschrift für Rechtsmedizin. 82, 313-321 (1979).
2. Schrappe, O.: Der Weg von Epilepsie zur „Besessenheit“. Nervenheilkunde. 1 , 59-65 (1982).
HPV = Ľudský papilomavírus (Human papillomavirus) je infekčný vírus, ktorý sa šíri pohlavným stykom a je taký bežný, že sa s ním stretne skoro každý (75 až 80 percent sexuálne aktívnych ľudí). Existuje viac ako 150 typov tohto vírusu. Niektoré sú neškodné, no niektoré spôsobujú rakovinu.Napr. HPV 16 a 18 spôsobujú cca 70% nádorov krčka maternice a typy 6 a 11 cca 90% bradavíc v genitálnej oblasti.
1. „Screening stačí, očkovanie netreba.“
Screening je sekundárna prevencia, očkovanie je primárna prevencia. To znamená, že očkovanie znižuje riziko vzniku rakoviny krčka maternice na rozdiel od screeningu, ktorý iba odhaľuje rakovinu v začiatočnom štádiu.
2. „Som zaočkovaná, screening nepotrebujem.“
Účinnosť očkovania nie je 100%. Okrem toho niektoré ženy môžu byť infikované už pred očkovaním. Očkovanie a screening sú rovnako dôležité metódy, ktoré sa vzájomne dopĺňajú v prevencii rakoviny krčka maternice.
3. „Načo očkovanie, kondóm ma ochráni.“
Kondóm ťa pred HPV neochráni. Prečo? Neschová sa doň úplne všetko. Na prenos HPV stačí dotyk so sliznicou. Aby bolo všetko bezpečné, museli by ste byť v tých kondómoch oblečení. Obaja.
5. „Očkovanie je na nič, veď je len proti niektorým typom HPV.“
Očkuje sa proti vysoko-rizikovým typom, ktoré sa najčastejšie podieľajú na vzniku rakoviny. Okrem toho výsledky viacerých štúdií poukazujú na tzv. skríženú účinnosť, t.j. účinnosť aj proti niektorým typom neobsiahnutým vo vakcíne.
6. „Kvôli očkovaniu prídu nové nebezpečné typy HPV neobsiahnuté vo vakcínach.“
Takzvaná typová náhrada je nepravdepodobná, pretože HPV patria medzi geneticky stabilné DNA vírusy, čo ukazuje aj prevažná väčšina štúdií.
7. „Očkovanie sexuálne aktívnych ľudí je zbytočné.“
Nie je. Aj keď už je človek infikovaný istým typom HPV, stále môže profitovať z ochrany proti ostatným typom. Alebo ho môže očkovanie ochrániť pred reinfekciou.
8. „Očkovanie zabíja, potvrdzujú to prípady z VAERSu.“
VAERS – Americký systém pre hlásenie nežiaducich udalostí po očkovaní. Hocikto môže doňho nahlásiť hocičo. Samotný systém na svojich stránkach upozorňuje, že zaradenie udalosti do VAERSu neznamená automaticky, že udalosť kauzálne súvisí s očkovaním. Pri dôkladnej analýze boli najčastejšími príčinami úmrtí po očkovaní proti HPV dopravné nehody, vraždy a samovraždy.
9. „Očkovanie zmrzačuje a masakruje deti, dokazujú to mnohé prípady na Youtube.“
Ak nemáš dôkaz, natoč video. Ešteže je na internete všetko pravda.
Pri toľkých zaočkovaných ľuďoch určite neprekvapí, že u niektorých z nich sa vyvinú niektoré choroby v nejakom čase po očkovaní, to ale neznamená, že boli spôsobené očkovaním.
10. “Očkovanie spôsobuje predčasné zlyhanie vaječníkov. Očkovanie sterilizuje.“
Práve naopak. Očkovanie je prevenciou nádorov, ktoré znemožňujú otehotnieť.
Výskyt predčasného zlyhania vaječníkov sa v krajinách po zavedení očkovania nezvýšil.
11. „Vakcíny proti HPV sú nové a nedostatočne preskúmané.“
HPV vakcíny sa začali používať v roku 2006, odkedy bolo použitých 270 miliónov dávok. Výsledky 26 randomizovaných kontrolovaných štúdií zahrňujúcich spolu vyše 70000 žien jasne ukazujú účinnosť a bezpečnosť týchto vakcín.
EDIT: Článok sme doplnili o vyjadrenie Denníka N aj autorky M. Bendikovičovej
6. februára vyšiel v Denníku N článok s názvom „Drobček s chorým srdcom neplače ani nerozpráva, ublížila mu chyba lekára“od redaktorky Márie Bendikovičovej. Článok, ktorý opisuje životný príbeh chlapčeka, narodeného s vážnou vývinovou chybou srdca je písaný veľmi citovo zafarbeným jazykom a štýlom zjavne apelujúcim na emócie a súcit. Nechceme polemizovať o tom, nakoľko je tento štýl vhodný do reportáže mienkotvorného denníka, to necháme na čitateľovi.
Musíme sa ale ohradiť voči vážnym nedostatkom v interpretovaní odbornej problematiky autorkou, ako voči bulvarizácii celej témy a článku na úkor zúčastnených lekárov a bezdôvodnému poškodzovaniu ich dobrého mena, čo znevažuje nemalú snahu všetkých tých, ktorí chceli chlapčekovi pomôcť.
Prvým a zároveň najhorším znevážením je názov článku, ktorý je jeho hlavným lákadlom a podáva čitateľovi prvú informáciu. Autorka zo stavu pacienta obviňuje lekára, ktorý sa podľa nej dopustil chyby, čo je v úvode doplnené tým, že „lekár pochybil“. Autorka zjavne nepozná problematiku akýchkoľvek medicínskych intervencií, od invazívnych vyšetrení (napr. endoskopie) po závažné operácie na vitálnych orgánoch pacienta. V tomto prípade je nutné si pripomenúť dve dôležité veci:
– Ide o pacienta s vrodenou vývinovou vadou srdca, konkrétne spoločným arteriálnym kmeňom srdca – tj. stavom, keď zo srdca miesto dvoch hlavých veľkých tepien (jedna pre pľúca – pľúcnica a jedna pre telo – aorta) vystupuje len jedna spoločná tepna. Tento stav je bez veľmi včasnej operačnej intervencie (prakticky ihneď po narodení) nezlúčiteľný so životom
– Ide o kardiochirurgický výkon na otvorenom hrudníku a srdci novorodenca. Pre predstavu – ide o operáciu srdca a ciev, ktoré sa veľkosťou (zvlášť v prípade predčasne narodeného dieťaťa s nižšou pôrodnou hmotnosťou – ako v tomto prípade) nelíši od väčšieho vlašského orecha.
Pri akomkoľvek lekárskom výkone, od jednoduchej intravenóznej injekcie po vyššie uvedenú operáciu hrozí riziko komplikácií. Ich výskyt je rôzny, rovnako ako ich závažnosť. Čím zložitejší výkon, čím rizikovejší pacient, tým vyššie riziko výskytu komplikácií.Úplne ich predvídať a predísť im nie je možné ani pri zachovaní všetkých správnych postupov lege artis. Autorka článku si zrejme neuvedomuje, že označenie komplikácie, zvlášť pri takto náročnom výkone (pre pacienta aj operatéra) za chybu a pochybenie lekára hraničí s krivým obvinením. Chyba je výsledkom nedbanlivosti. Komplikácia je výsledkom nepredvídateľnej nešťastnej zhody okolností. Podsúvanie názoru, že operatér po dokončení takto zložitej operácie pri záverečnej kontrole nedbanlivosťou znehodnotí celý výsledok pre pacienta je prinajmenšom veľmi urážlivé. Zároveň si dovoľujeme vyjadriť prinajmenšom údiv nad odvahou takto suverénne zhodnotiť situáciu ako „pochybenie“ zo strany laika bez patričných odborných vedomostí a skúseností. Dovoľujeme si tvrdiť, že podobný suverénny názor by sa zdráhal vysloviť aj iný kvalifikovaný kardiochirurg.
Rovnako je trúfalé tvrdenie „Nebyť jednej chyby lekára pri operácii, už dávno by chodil a rozprával prvé slová ako deti s rovnakým ochorením srdca. Pri zákroku mu však poškodil pažerák a Slavko to má omnoho ťažšie.“Myslíme si, že posúdiť „čo by bolo keby“ a vykresľovať potencionálnu realitu u pacienta po jednej z najzložitejších kardiochirurgických operácií, u ktorého sa mohlo a môže dostaviť veľké množstvo komplikácií je jednak mimo odborné schopnosti a kapacity autorky textu a zároveň ide o nepodložené bulvárne špekulovanie nad nepodloženými hypotézami.
Obzvlášť bulvárne a podprahovo pôsobí veta „V marci oslávi dva roky a doposiaľ bol viac v nemocnici než doma pri päťročnej sestre Kvetke.“ – áno, deti, ktorým sa operačne resp. medicínsky napráva situácia, ktorá by ich bez toho pripravila o život trávia mnoho času v nemocnici. Je to daň za to, že im tak dokážeme zabezpečiť prežitie dlhšie, ako pár dní.
Ešte bulvárnejšie pôsobí ďalšia časť článku, kde sa uvádza „O závažnej diagnóze syna sa Bernardína a Maroš Cicoňovci dozvedeli, keď bol ešte v bruchu. Gynekológ na to prišiel náhodou … Lekár mal práve v ambulancii študentov, ktorým chcel dopodrobna ukázať, čo všetko dokáže prístroj odhaliť. A zrazu zistil, že Slavko nie je v poriadku.“
Následne matka chlapčeka uvádza: „Vďaka tomu, že si pri študentoch dal záležať a robil podrobnejšiu diagnostiku, našiel chybu na jeho srdiečku, že má spoločný tepnový kmeň, čiže aortu a pľúcnicu mal dokopy,“
Obe tieto vyjadrenia je možné označiť bez okolkov za lož a veľkú manipuláciu. Prítomnosť študentov pri vyšetrení (alebo operácii) pacienta nikdy nerozhoduje o tom, nakoľko si lekár „dáva záležať“ na svojom výkone. Za našu prácu nesieme zodpovednosť, ktorá sa nijakým spôsobom neznižuje resp. nezvyšuje v závislosti od prítomnosti medikov. Väčšina našej práce sa odohráva bez prítomnosti študentov a je rovnako zodpovedná a plnohodnotná ako pri vzdelávaní budúcich lekárov. Zároveň až komicky pôsobí predstava, že lekár urobí dôkladné vyšetrenie pacientky len preto, aby medikom predviedol prístroj. Zložitosť ultrazvukovej diagnostiky presahuje možnosti pregraduálnej praktickej výučby a nie je nutné predvádzanie sa na spôsob predvádzania nového auta kamarátom. Zároveň patrí prenatálna diagnostika vrodených vývinových chýb srdca (VVCH) medzi absolútnu špičku odbornosti ultrazvukovej diagnostiky a predstava, že lekár len tak „náhodou“ zistí chybu je scestná a vychádza z absolútneho nepochopenia jeho práce a odbornosti – lekár, ktorý behom druho-trimestrového skríningu hľadá VVCH srdca vie veľmi dobre, čo robí a nenachádza ich náhodou pre predvádzaní novej „mašinky“ medikom.
V ďalšom texte článku, ako aj diskusii pod článkom, ktorá sa rozvinula na Facebooku Denníka N, autorka uvádza viaceré informácie, ktoré sú často viac alebo menej v rozpore – napríklad najprv informáciu, že hlasivky sú trvalo nefunkčné pre poškodenie rekurentných nervov následne vyvracia tvrdenie, že hlasivky sú opuchnuté v dôsledku sondy a preto nefunkčné, ako aj informácia, že príčinu opuchu nedokážu objasniť ani viacerí odborníci z oblasti ORL. Tieto informácie je tým pádom ťažké objektívne zhodnotiť a celkovo nedodávajú článku veľmi dobrý dojem pokiaľ ide o pravdivosť a informačnú hodnotu.
Na záver článku sa autorka opäť uchyľuje k mimoriadne cynickej manipulácii, keď uvádza: „Čo všetko sa dá zvládnuť s chorým srdcom, vidí (matka) na chlapcovi, ktorého stretli ako novorodenca v bratislavskom kardiocentre. Mal rovnakú diagnózu ako Slavko, no jeho operácia srdca sa vydarila bez komplikácií a zanedlho išiel domov.“ Toto tvrdenie absolútne ignoruje fakt, že pacienti, ich ochorenia a priebehy ako aj priebehy liečby sú vždy individuálne. Aj pri menej závažných operáciách (napr. odstránenie appendixu) môže dôjsť ku komplikácii a aj keď 100 pacientov pred tým malo bezproblémový priebeh operácie a rekonvalescencie nie je možné vylúčiť, že u 101. pacienta sa nevyskytne nejaká komplikácia – medicína je bohužiaľ taká.
Na záver zamyslenie: Je veľkým problémom, že špecializovanú kardiochirurgickú starostlivosť pre deti z východu Slovenska môže poskytnúť len kardiocentrum v Bratislave. Keď však bude autorka (a médiá vôbec) takýmto spôsobom poškodzovať meno a znevažovať prácu aj toho mála vrcholových odborníkov, ktorých na Slovensku máme, je možné, že onedlho už nebude mať operovať detské srdce vôbec – súčasní a vyrastajúci odborníci sa vydajú tam, kde si ich prácu adekvátne vážia (aj finančne) a budúci potencionálni odborníci sa na kariéru v medicíne vykašlú už po maturite.
Tím stránky Lovci šarlatánov
a menovite:
MUDr. Maroš Rudnay, rezident – rádiológ
MUDr. Kamil Knorovský, rezident – neurochirurg
MUDr. Roland Oravský, rezident – kardiológ, internista
MUDr. Martin Miko, kardiológ, detský kardiológ
MUDr. Mgr. Ivana Jochmanová, PhD., rezident – endokrinológ
Mgr. Veronika Rjašková, lekárnik a vedec
Autorka obrázku: MUC. Natália Kalinová
Vyjadrenie Denníka N a autorky Márie Bendikovičovej
Dobrý deň, po otvorenom liste Lovcov šarlatánov a reakciách viacerých lekárov na text o chlapcovi, ktorý má po operácii srdca problémy s hlasivkami, sme o téme v redakcii diskutovali. Uznávame, že sme sa unáhlili v konštatovaní, že lekár urobil pri operáciu chybu, to nevieme jednoznačne určiť. Toto tvrdenie sme z textu a aj z titulku vypustili. Za pôvodnú formuláciu sa ospravedlňujeme, ospravedlnenie sme vložili aj do textu a odpoveď zasielame aj Lovcom šarlatánov. Denník N sa zároveň bude téme operácií detí venovať ďalej a pokúsi sa priniesť argumenty a vysvetlenia odborníkov.
Vyjadrenie autorky:
„Ako autorka spochybňovaného článku si dovoľujem reagovať na váš otvorený list. V článku opisujem strasti takmer dvojročného chlapca s chorým srdcom, ktorý podstúpil zložitú operáciu a tá sa nezaobišla bez následkov.
Na záver operačného zákroku došlo k poškodeniu pažeráka, s čím sa chlapec dodnes vyrovnáva.
Po opätovnom posúdení textu uznávam, že nenáležite hovorí o chybe lekára, za čo sa ospravedlňujem. Pri písaní článku som vychádzala z lekárskych správ, ktoré konštatujú, že k poškodeniu pažeráka došlo sondou pri kontrole výsledku zákroku na srdci.
Nemuselo ísť o pochybenie lekára, ako som nesprávne interpretovala lekársku správu. Nesprávnu informáciu sme v článku a titulku opravili.
Naďalej si stojím za článkom, ktorý popisuje, čím všetkým si prešiel Slavko Cicoň od operácie srdca. Ako jeho matka musela tlačiť na lekárov, aby mal nádej, že raz prehovorí.
Za bulvárnu a podprahovo pôsobiacu označujete vetu, že Slavko „v marci oslávi dva roky a doposiaľ bol viac v nemocnici než doma pri päťročnej sestre Kvetke“, pretože deti bežne trávia priveľa času v nemocnici, ak sa im pomáha prežiť. Rozumiem vášmu postoju, ale predmetný článok to vôbec nespochybňuje, že takéto deti sú často v nemocnici. Veta len uvádza pravdivú skutočnosť.
Slavkova matka v článku prejavuje vďaku za záchranu syna, ktorý by bez operácie srdca neprežil. Zdôrazňuje aj to, ako sa v kardiocentre o srdce perfektne starajú, no súčasne upozornila, čo všetko podstúpila, aby sa domohla pomoci s poškodeným pažerákom a hlasivkami. V článku hovorí, že na nikoho nechce útočiť, ale Slavkov prípad sa rozhodla medializovať, lebo nemajú peniaze na rehabilitáciu, vďaka ktorej by sa mohol naučiť chodiť.
Ak rozpráva, koľko času strávili v nemocnici, je to dôležitá informácia, pretože neustále hospitalizácie ovplyvnili pohybový vývin malého Slavka.
Pokiaľ ide o vyšetrenie ultrazvukovom, pri ktorom gynekológ zistil závažné ochorenie srdca, prebehlo za účasti študentov a matka jeho priebeh opísala, ako je uvedené v publikovanom texte. Článok nespochybňuje, že skríningy sú zamerané na odhaľovanie aj takýchto závažných diagnóz.
V liste sa nepriamo venujete tvrdeniam Slavkovej matky o chlapčekovi s rovnakou diagnózou, ktorého spoznala v nemocnici. S jeho matkou sú v kontakte, a tak má dodnes možnosť sledovať jeho výsledky. Plne súhlasím, že je to subjektívne, ale na druhej strane ju ľudsky chápem, že chlapca porovnáva so svojim synom. Spolu ležali v nemocnici, rovnako mal dokopy aortu a pľúcnicu, no jeho operácia prebehla bez problémov a po krátkom čase šiel z nemocnice domov. Už dávnejšie chodí, džavoce a Slavko stále nie. Isto chápete, že chlapčeka berie ako vzor, čo všetko môže jej syn dokázať.
Snaží sa upriamiť pozornosť na to, že ak nastane problém, mali by rodičia malých pacientov dostať informácie, aké sú možnosti liečby a kde majú odbornú pomoc hľadať, ak ju nedostanú na oddelení, kde je dieťa hospitalizované.
Slavkova matka sa len náhodou z internetu dozvedela o hlasovom ventile na tracheotómiu, vďaka ktorému mohla svojho syna počuť. Vďaka tomu, že sa neuspokojila s konštatovaním lekárov, že má natrvalo poškodené hlasivky, má šancu, že ho v Stuttgarte vyliečia a raz sa naučí rozprávať. Po takýchto skúsenostiach sa právom pýta, či je toto normálny stav v našom zdravotníctve.
Zámerom článku nie je vyhnať špičkových lekárov do zahraničia, ako píšete v otvorenom liste. Chcela som ním v prvom rade poukázať, čím všetkým si prechádza rodina s vážne chorým dieťaťom.
Ďakujem za pochopenie.„
Posledné dni sa internetom šíria dva články nechválne známeho dezinformačného webu Bádateľ. Články sa zaoberajú problematikou orgánovej transplantácie – pokiaľ pod pojem „zaoberať sa“ môžeme zahrnúť fabulácie a fantazmagórie na úrovni filmu Hostel alebo hry Outlast. Poďme sa pozrieť, prečo tieto články pravdepodobne napĺňajú skutkovú podstatu určitého paragrafu Trestného zákona.
Zvykli sme si, že portál Bádateľ.net publikuje bezočivé lži a nezmysly. Zvykli sme si, že články tohto portálu nedávajú zmysel často ani v rovine prírodopisu základnej školy. Zvykli sme si, že autor (autori?) tohoto portálu nemajú o medicíne ani rudimentárne vedomosti. Zvykli sme si, že Bádateľ je zapletený do siete paranoje, konšpirácií a bludov tak hlboko, že aj pohľad do zrkadla u neho budí nedôveru. Zvykli sme si, že Bádateľ trpí komplexami zo zdravotníkov a hlavne z lekárov. A najmä – zvykli sme si, že Bádateľ (alebo bádatelia?) urobí pre predaj svojich pofidérnych šarlatánskych produktov (reklamou na ktoré je stránka prešpikovaná ako pečená krkovička) absolútne čokoľvek.
Tentokrát však Bádateľ v porovnaní so svojimi bežnými článkami o všeliečacich džúsoch a fantazírovania o všelieku na rakovinu zašiel priďaleko. Dva články, ktoré vyprodukoval, možno bez váhania nazvať šírením poplašnej správy.
Prvý článok bol uverejnený pred 4 dňami a začal sa rýchlo šíriť sociálnymi sieťami. Článok pripomína zlátaninu jednej lži na ďalšiu, akési LEGO z klamstiev. Jeho rozpitvanie nepredstavuje väčší problém: čo veta, to skvost a predovšetkým – úplne klasický modus operandi stránky Bádateľ. net. Poďme na to:
Článok začína – ako inak – „štúdia odhalila….“. Ako sme si už zvykli, nájsť odkaz alebo aspoň názov danej štúdie predstavuje úlohu porovnateľnú s rozlúštením Voynichovho rukopisu. Naopak – na záver článku sa dozvieme, že autor (…?) čerpal z NaturalNews. Pokiaľ túto stránku nepoznáte – ide o pravdepodobne jedinú stránku, ktorá môže obsahom bludov, lží a nebezpečných medicínskych dezinformácií konkurovať stránke Bádateľ. Ako už uviedlo RationalWiki, platí že:
Ak citujete stránku NaturalNews, v akejkoľvek oblasti, je prakticky isté, že sa mýlite.
prípadne:
Argument za pomoci NaturalNews diskvalifikuje z akejkoľvek racionálnej debaty.
Nasleduje samotný text, ktorý budeme citovať kurzívou: „Ak ste darca orgánu, možno ste si to postavenie vybrali z dobrej vôle, nazdávajúc sa, že vám lekársky personál neodoberie orgány skôr, ako budete mŕtvi a bez vedomia.“ Nuž, okrem prípadov, keď ste ako živý človek darovali jednu svoju obličku alebo časť pečene svojmu blízkemu, prípadne ste darovali krvotvorné kmeňové bunky alebo krv, tak k rozhodnutiu o tom, že budete darca, došlo až po vašej smrti. Darcom orgánov sa totiž môže stať každý, kto ZA ŽIVOTA darcovstvo výslovne neodmietol. Dobre prosím vnímajte slová za života – k darovaniu orgánu totiž dochádza len po vašej definitívnej a nezvratnej smrti. Ale k tomu neskôr.
„Nová vedecká štúdia však odhaľuje, že k odoberaniu orgánov veľmi pravdepodobne dochádza aj vtedy, keď sú pacienti ešte pri vedomí, hoci ich srdcia už prestali biť.“ K tomu, čo znamená „vedecká štúdia“ sa už naozaj nebudem vracať. Hneď v ďalšej vete sa dozvedáme, že (ako obvykle) Bádateľ nevie o problematike nič. Inak by musel vedieť, že nastávajúcemu darcovi srdce naopak bije až do momentu samotného odberu orgánov – je to totiž nutné, aby bola zachovaná ich životaschopnosť. To však neznamená, že dotyčný pacient stále žije – srdce je totiž prakticky jediný vitálny orgán, ktorý mu ešte pracuje – jeho mozog je mŕtvy a jeho pľúca už len pasívne nafukuje umelá pľúcna ventilácia. V prípade, že by ste takémuto pacientovi odpojili uvedenú umelú ventiláciu, jeho srdce by prestalo biť do niekoľkých minút.
„Aj keď vám prestane biť srdce, ste ešte niekoľko minút stále nažive a pri vedomí. Keď vám prestane biť srdce, tak ešte nie ste naozaj mŕtvi, hoci to lekári využívajú na to, aby vás vyhlásili za mŕtveho“ Táto veta obsahuje hneď niekoľko absolútnych nezmyslov:
Ak by Bádateľ niekedy videl skutočný prípad darcovstva orgánov (ako ich napríklad vídava autor tohto textu…) vedel by, že pacienta nevyhlasujeme za mŕtveho vždy na základe zástavy srdca, ale na základe smrti mozgu.My – to je náš mozog – naše vedomie, naše pocity, naše myšlienky, láska, nenávisť, vedomosti, skrátka celá naša uvedomelá existencia (snáď okrem Bádateľových fantazmagórií) je v našom mozgu. Smrť mozgu – tj. jeho odumretie – znamená zánik našej existencie. Telo to má zariadené tak, že ak odíde mozog, veľmi rýchlo odíde aj dýchanie a srdce a rovnako naopak. Medicínsky dokážeme nahradiť funkciu pľúc a udržať srdcovú činnosť, ale s odumretým mozgom je daná osoba mŕtva – je to len biologická schránka, ktorú udržujú prístroje. Tento stav je absolútne, definitívne, konečne NEZVRATNÝ. Daný človek už nikdy neprecitne, jeho mozog už nikdy nebude pracovať a jeho smrť nie je možné zvrátiť. Smrť jasne definujú aj zákony našej aj ostatných krajín, konkrétne u nás Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov §43, kde sa jasne píše v odsekoch 2 a 3: „(2) Osoba sa považuje za mŕtvu, ak lekár zistí, že došlo k trvalému zastaveniu dýchania a srdcovej činnosti“ a „(3) Osoba sa považuje za mŕtvu aj vtedy, ak dôjde k nezvratnému vyhasnutiu všetkých funkcií celého mozgu (ďalej len „smrť mozgu“)“. K tomu sa ešte vrátime…
Opäť, ak by Bádateľ niekedy reálne videl darovanie orgánov, vedel by, že k ich odberu dochádza zvyčajne až niekoľko dní po konštatovaní mozgovej smrti. Ešte pred tým sa totiž darcovi musí odobrať uzlina pre určenie toho, aké sú jeho „imunitné poznávacie značky“ – tj. aby bolo možné určiť, či jeho orgány budú kompatibilné s imunitným systémom príjemcu.
Nasleduje časť fantazírovania a blúznenia o „zážitkoch z blízkej smrti“ a samozrejme nechýbajú paranoidné fantazmagórie o „prehnitom a zlom zdravotnom systéme“. Bádateľ to korunuje vetou: „Znamená to, že ste v podstate ´uväznení´ vo svojom mŕtvom tele, so stále fungujúcim mozgom“ – vidíte pár riadkov vyššie to slovo veľkými písmenami NEZVRATNÝ? Bádateľovi zrejme nedochádza, že o tzv. „zážitkoch z blízkej smrti“ (nech už je to čokoľvek…) môžu hovoriť len ľudia, ktorí tej smrti napokon z lopaty ušli a prežili – to rozhodne nie je prípad pacientov, ktorých mozog je NEZVRATNE mŕtvy.
„Ak ste darca orgánu, je to tá chvíľa, kedy vám lekári bez použitia anestézy (lebo predpokladajú, že ste mŕtvi) zarežú do tela a začínajú vám rýchlo odoberať orgány. Vy to všetko cítite, ale ste uväznení vo svojom tele a nemôžete sa hýbať, ba ani kričať.“ Nie, necítite nič. Váš mozog je mŕtvy, je to už len masa z bielkovín a tukov vo vašej lebke. Nemáte mozog – nemožete cítiť bolesť. Nemôžete byť uväznení, nemôžete už nič, lebo ste hergott MŔTVI!!! Buď ste sa proste rozplynuli v ničote, alebo si v nebi dávate s Ježišom welcome drink, alebo v pekle s čertmi počúvate koncert Black Sabbath, alebo sa znovu rodíte – vyberte si čo chcete, ale rozhodne už nemáte nič spoločné s týmto svetom. Na tomto svete ste mŕtvola.
„Ak ste darca orgánov, chamtivé nemocnice a neetickí lekári vám môžu začať odoberať orgány ešte SKÔR, než zomriete“ – No comment, ak stále nedochádza, prečítajte si predošlý odstavec: No brain = No fun
„Lekári sú zdravotníckym priemyslom tlačení k odoberaniu čo najväčšieho počtu orgánov, lebo orgány sú pre nemocnicu zadarmo, no tá istá nemocnica dokáže na transplantácii orgánov generovať výnosy v hodnote miliónov dolárov (poznámka redakcie: Taká je situácia v USA, no aj u nás na Slovensku – v kráľovstve korupcie, sa nevylučujú úplatky za nájdenie či sprostredkovanie orgánov, hoci zákon to formálne vylučuje).“ Fantazmagórie a neznalosť, ako systém funguje. Orgány nie su kuracie droby do polievky – odoberajú sa orgány, ktoré je možné okamžite transplantovať – je to možné len do niekoľkých hodín. Ak v danej situácii nie je v zozname darca, ktorý by napríklad mohol prijať pacientovo srdce, tak k jeho odberu nedôjde. Orgány (s výnimkou kmeňových krvotvorných buniek, ktoré ale nie sú orgán sám o sebe) nie je možné odložiť do chladničky ako včerajšiu pizzu. K zvyšku sa ani netreba vyjadrovať – opäť len krivé obvinenia založené na komplexoch autora z lekárov a medicíny.
Nasleduje odvolávanie sa na pochybné autority – údajne šokujúcu investigatívnu knihu autora Scotta Carneyho – nemám ju k dispozícii, ale mám určité pochybnosti, že autor s menom „Scott Carney“ asi nebude písať o slovenskom resp. európskom systéme transplantačných programov. To autorovi samozrejme neprekáža. Rovnako ako mu neprekáža, že nejaká kniha automaticky neznamená, že sa zakladá na pravde, že údajné šokujúce zistenia sú reálne podložené a tak podobne. Dôkaz o tom, že dnes si každý môže písať čo chce, aj bohapusté lži, je samotá existencia Bádateľa a jeho článkov.
Nasleduje ďalší výlev paranoidného blúznenia: „Skorumpovaný zdravotnícky systém vás tlačí k darovaniu orgánov v ich prospech, nie váš“ … Pravdou je, že transplantácie orgánov sú pre mnohé nemocnice zdrojom obrovského zisku a zatiaľ čo nemocnice a lekári na týchto zákrokoch nesmierne zarábajú, neplatia vôbec nič rodine zosnulej osoby, ktorej orgány toto celé vôbec umožňujú.“ Je mi jasné, že tak bezcharakterná, sociopaticky amorálna osoba ako je autor týchto dvoch článkov nedokáže pochopiť tak jednoduchú vec ako je pomoc ľuďom – že orgány sú mŕtvole nanič, zatiaľ čo chorému umožnia prežiť. Rovnako je mi jasné, že osoba, ktorá nevie (ako bolo dokázané) o transplatačnej medicíne absolútne nič nerozumie ani tomu, že transplantácie väčšiny orgánov na Slovensku vykonávajú 1-2 zdravotnícke zariadenia, kde sú pre to špecializovaní odborníci, ktorí to dokážu, vrátane následnej starostlivosti o pacienta.
Nasleduje podľa mňa najzávažnejší paragraf tohto článku: „A ak ste darca orgánov, potom toto veľké zlo udržiavate a eventuálne sa vystavujete desivému mučeniu, keď vám chirurgovia vytrhávajú z tela orgány, i keď ste stále nažive a pri vedomí“ – posúdenie tohto paragrafu necháme na patričné zodpovedné orgány, nazývané aj „orgány činné v trestnom konaní“.
Nasleduje pravdepodobne jediná časť článku, ktorá má niečo spoločné s realitou – a síce vysvetlenie princípu „predpokladaného súhlasu“ – a síce, že ak nevyjadríte nesúhlas za života, predpokladá sa, že s odberom orgánov súhlasíte. Nasleduje veta „Bohužiaľ, aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať ako dobrý systém, kvôli skutočnostiam uvedeným v tomto článku, je zrejmé, že to až tak dobrý systém zrejme nie je.“ – Nie milý Bádateľ, skutočnosti v tomto článku, ako obvykle, ukazujú len to, že absolútne nerozumieš, o čom píšeš. Následne Bádateľ navádza na odmietnutie súhlasu (a ešte sa komicky pohoršuje nad tým, že formulár je vo formáte MS Word, ktorý nie je voľne dostupný – dobrá rada – že je to nezmysel vám vysvetlí najbližší žiak informatiky na základnej škole) – čo opäť považujem za niečo, čo by mohlo zaujímať patričné štátne orgány .
Na záver pridáva štandardnú dávku bludov o očkovaní poškodzujúcom obličky a strašenia chemoterapiou a tak podobne a dodáva komické odporúčanie o zlepšení zdravia čítaním jeho, a ďalších bludárskych stránok ako NaturalNews a Dr. Mercola.
Koniec zlého sna? Ani zďaleka. Ak čakáte sebareflexiu, ste na omyle.
Druhý deň náš generátor bludov vydal ďalší článok, s príhodným názvom „Keby ste tušili, ako odoberajú orgány, nikdy by ste nesúhlasili byť darcom (časť 2)“ s uvedením, že „Uvedený článok vyvolal na Facebooku pomerne živú diskusiu“ – inými slovami nezvyčajne veľa ľudí mu napísalo, že píše šialené bludy a nemal by drístať o veciach, ktorým zjavne rozumie menej, ako absolvent strednej školy
Po vete „V tomto článku si okrem samotného priebehu odoberania orgánov povieme…“ som už vedel, že bude nasledovať kvalitný matroš – vysoko odborná problematika v podaní človeka, čo si pletie menštruáciu s demonštráciou.
Tak poďme pitvať, blud po blude: „Aby sa mohlo vykonať odobratie orgánu, človek musí byť stále živý. Musia mu pracovať pľúca i srdce. Krv musí prúdiť v jeho žilách a okysličovať celé telo.“ – Nie vedúcko, orgány sa odoberajú človeku, ktorý má totálne, kompletne, nezvratne definívne mŕtvy mozog (viď vyššie). Takýto človek je biologicky aj právne mŕtvy (približne rovnako ako tvoja morálka) a jeho pľúca pracujú len vďaka umelému ventilátoru pumpujúcemu vzduch – na samostatné dýchanie totiž treba mozgový kmeň a ten je v prípade darcu (spolu so zvyškom mozgu) už dávno minulosťou. A jeho srdce pracuje zase len vďaka tomu, že ešte umelo pracujú pľúca.
„Tuto rozlišujeme 2 druhy situácií, pri ktorých sa odoberajú orgány: 1. Odoberanie orgánov pri srdcovom zlyhaní a 2. Odoberanie orgánov pri mozgovej smrti“ – Nie, orgány sa odoberajúlen v prípade smrti mozgu (koľký krát už som to napísal? Šesťkrát, tuším…?)
Napriek tomu, že pokračuje časť o údajom odoberaní orgánov pri srdcovom zlyhaní (vedúcko, pozri si, čo táto diagnóza znamená…) – teda neexistujúca situácia, zaujala ma veta: „No a keďže pri srdcovom zlyhaní mozog stále funguje, objavujú sa prípady, že človek je pri vedomí a všetko cíti. Kričať nemôže preto, lebo mu pred odoberaním orgánov podajú iba paralyzujúcu látku, avšak už nie anestetikum.“ – Bádateľovi samozrejme uniklo, že v prípade, že sa človeku zastaví srdce (to je to, čo pán „odporník“ nazýva „zlyhaním srdca“) sa nechopíme skalpela, ale zahajujeme resuscitáciu – lebo zastavenie srdcovej činnosti je možné zvrátiť a zabránime tým smrti mozgu, ktorá už nezvratná je!
„Zlé jazyky tvrdia, že anestetikum nedajú z toho dôvodu…“ – nie, to netvrdia zlé jazyky, to tvrdia zlé neuróny v Bádateľovej bludnej hlave.
„Kedy je človek živý a kedy mŕtvy? Smrť je vedecky definovaná ako zánik látkovej výmeny (metabolizmu) v tkanive.“ Áno, smrť je možné definovať biologicky rôzne.Avšak zatiaľ nikto neprišiel na to, ako žiť bez mozgu (žeby možno….? Ale nič….), človek s mŕtvym mozgom definitívne končí svoju existenciu na tomto svete. A v prípade, že je zničený iba mozog, je možné jeho orgánom dať v telách príjemcov druhú šancu. Jeden by povedal, že to je, akoby dotyčný nezomrel (zbytočne), ale morálka autorovi článku veľa nehovorí.
Nasledujú fantazmagórie o „transplantačnom priemysle“ a následne „Tento rozpor sa teda vyriešil tým, že sa zaviedol nový účelový pojem „mozgová smrť“. Teda stav, kedy je telo, okrem mozgu, normálne celé živé.“ – Realita je trochu iná – ak sa dostaneme do stavu, že mozog odumrie (Už som spomínal, že od tohto momentu ste definitívne mŕtvi…?), automaticky dôjde aj k zástave dýchania – pretože dýchanie vyžaduje mozgový kmeň, následne po pár minútach dôjde k zástave srdca. Krv prestane prúdiť a okysličovať tkanivá, bunky a tkanivá začnú odumierať (od tohto momentu už vaše telo nie je ani zďaleka „celé živé“) z buniek sa začnú uvoľňovať enzýmy a začnú tráviť vlastné tkanivá (odborne autolýza), začnú vás konzumovať vaše vlastné baktérie, ktoré ste dovtedy chovali v črevách, dostávajú sa do tkanív – a je to, je z vás normálna, rozkladajúca sa mŕtvola! (a v prípade, že vás neodložia do chladiaceho boxu, po pár dňoch o tom začnete svetu dávať intenzívne vedieť mŕtvolným zápachom).
“ Navyše, o „mozgovej smrti“ nerozhoduje nejaký jednoznačný objektívny test alebo vyšetrenie, ale konzílium lekárov, ktorí hlasujú. A tak ako každé iné hlasovanie, tak aj toto je už zo svojej podstaty subjektívne.“ – Nie vedúcko, opäť raz, ak by si bol niečo viac ako internetová tlčhuba, tak by si možno o tom, čo píšeš, najprv aj niečo naštudoval a vedel by si, že mozgovú smrť stanovuje špeciálne neurologické vyšetrenie, ktoré sa vykonáva po odtlmení pacienta, aby ani náhodou nebol nález skreslený sedatívami, kedy neurológ kontroluje jednotlivé reflexy mozgového kmeňa – áno, v medicíne vieme presne pomocou reflexu zistiť či konkrétna časť mozgu je vitálna – t.j. či v nej sú ešte nejaké živé neuróny. A mozgová smrť sa stanovuje až keď sú VŠETKY reflexy mozgového kmeňa zaniknuté a tým pádom je jasné, že najdôležitejšie pre život potrebné centrá mozgu a aj všetky vyššie mozgové funkcie sú definitívne zničené. A aby sme si boli istí, tak vyšetrenie sa opakuje 2x v priebehu 12 hodín a až keď je nález rovnaký, je možné definitívne stanoviť diagnózu MORS CEREBRI – teda smrť mozgu a týmto momentom je človek nie len biologicky ale aj právne definitívne MŔTVY. U detí sa ešte pridáva aj mozgová panangiografia, kde mozgovú smrť definuje aj to, že do mozgu resp, do vnútra lebky (kvôli extrémnemu opuchu mŕtveho mozgu) celkovo už neprúdi žiadna krv – a žiaden, ani detský mozog, nemôže žiť bez prietoku krvi.
„Neraz sa stane, že pacient leží v nemocnici s poškodeným mozgom. Potom sa zistí, že je vhodným darcom orgánov a lekári ho zrazu vyhlásia za „mozgovo mŕtveho“, len aby mu mohli odobrať orgány.“ – Nie, lekári vyhlásia človeka za mŕtveho v zmysle smrti mozgu vtedy, keď ma odumretý mozog. Viem, že pre človeka, ktorého lekári mátajú v jeho paranoidných snoch, je to ťažké pochopiť, ale tak to skrátka je.
„Ale keď sa dozvedia, že prístroje sa vypínajú až po odobratí orgánov….“ –vypnú ventilátor, ale tento moment vám bude rovnako ukradnutý ako všetky ostatnéod momentu, keď vám pred pár dňami definitívne odumrel mozog a tým momentom vaša pozemská, bytostná existencia skončila.
„A nepovedia to ani rodičom, ktorých nútia k darcovstvu orgánov ich zomierajúce dieťa. Potom, keď sa to dozvedia až po procedúre, bývajú zvyčajne aj celé roky zdrvení z faktu, že nechali svoje dieťa zomrieť opustené, pod skalpelmi lekárov.“ Úbohý primitivizmus, (ale vcelku hodný stránky zjavného sociopata) – nie, ich dieťa neumrelo pod skalpelmi lekárov, ich dieťa umrelo vtedy, keď mu odumrel mozog. Nehovoriac o tom, že tento moment väčšinou nastáva po dlhšom období, kedy už pacient (dieťa) nie je pri vedomí.
„Mozgovo mŕtvi ľudia dýchajú, reagujú na dotyk, pri prvom reze chirurga im niekedy vyskočí tlak, začnú sa potiť, sú im počas zákroku odoberania orgánov podávané lieky.“ Máme tu výhercu kráľovského bludu tohto článku – človek s mŕtvym mozgom má okrem miechových reflexov vyhasnuté všetky ostatné činnosti nervového systému – na pocit bolesti, dotyku potrebujete: mozgový kmeň, thalamus, mozgovú kôru – a tú už nemáte, lebo váš mozog je MŔTVY!!! (začínam chápať, ako sa cíti papagáj) To znamená, že už NIČ, ani jedna jediná funkcia z vášho mozgu NEFUNGUJE!
Nasleduje výber vraj „sporných otázok“, vyberiem tie, ktoré sa dajú posúdiť: „Môže byť človek mŕtvy a zároveň mať vitálne orgány?“ – áno, má mŕtvy mozog, je mŕtvy. Orgány udržujú vitálnymi prístroje. „Je „mozgová smrť“ iba účelová definícia pre ospravedlnenie zabíjania?“ – Nie, mozgová smrť, znamená, že existencia človeka na tomto svete sa skončila, lebo orgán pre ňu nevyhnutý – mozog – odumrel. „Je možné spoľahlivo stanoviť mozgovú smrť alebo majú pravdu tí, ktorí tvrdia, že výpadok všetkých mozgových funkcií nie je vôbec merateľný?“ – Je, podobné veci tvrdia len ľudia ako Bádateľ – ktorí nerozumejú o čom točia. „Je prípustné v najväčšej núdzi obťažovať smútiacu rodinu otázkou o „darovaní orgánov“?“ – Na to presne neviem odpovedať, ale ja osobne by som bol veľmi rád, že moje orgány alebo orgány môjho blízkeho ešte pomôžu na tomto svete. V krematóriu naozaj už veľa služby neurobia. „Sú veriaci ľudia povinní v mene „vedy“ vzdať sa svojho náboženstva učiacom o jednote tela, duše a ducha?“ – Nie sú – preto môžu darcovstvo za života odmietnuť. „Môžeme zomierajúceho človeka, ktorý sa nedokáže brániť, zbaviť jeho dôstojnosti len kvôli jeho „užitočnosti“ pre spoločnosť?“ – Umierajúceho nezbavujeme dôstojnosti. Ani mŕtveho. S úctou zaobchádzame aj s pacientami pri pitve. To je ale niečo, čo jeho amorálnosť a úbohosť Bádateľovi neumožňuje pochopiť. „Čo ak umierajúci vníma oveľa viac ako si myslíme?“ – Preto orgány neodoberáme umierajúcim, ale mŕtvym – ľuďom s odumretým mozgom. Tí nevnímajú a necítia nič – nemajú už orgán, ktorý na to slúži. „Nie sú tep srdca, telesné teplo, dýchanie, horúčka, kožné vyrážky, pot, stolica, moč, nárast krvného tlaku, zrýchlenie pulzu či pohyb končatín znakom života?“ Dýchanie s odumretým mozgom? Asi ťažko. Ostatné sú prejavy fungovania orgánov. Ak je mozog mŕtvy, tak všetky tieto prejavy (ktoré bez extrémnej medicínskej podpory za pár minút odoznejú) sú už len prejavy dočasnej funkcie orgánov, nie existencie osobnosti človeka. „Po akceptácii odoberania orgánov prejdeme k akceptácii medicínskych pokusov na „mozgovo mŕtvych“ ľuďoch?“ – Nie, na mŕtvych neexperimentujeme – máme totiž morálne zásady a pravidlá – na rozdiel od sociopatov a autora stránky Bádateľ.
Poďme ďalej: „Ľudia tiež nevedia, že mozgovo mŕtvych ľudí je nutné až do odberu orgánov kŕmiť, ošetrovať a starostlivo sledovať. To môže trvať aj týždne či dokonca mesiace.“ – Nie, trvá to väčšinou pár dní. Pokiaľ si autor myslí, že človeka s mŕtvym mozgom kŕmite lyžicou pudingom – tak….tak to celkom zapadá do úrovne Bádateľových predstáv o medicíne.
„Dokonca sa vytvárajú aj hormóny, za produkciu ktorých je zodpovedný mozog. Muži stále majú 17 reflexov, ženy 14. Reagujú na vonkajšie podnety.“ – Keby autor týchto riadkov vedel o tele aspoň toľko, čo sa učí v 7. ročníku základnej školy, vedel by, že miechové reflexy sa prepájajú v mieche – tj. je možné ich vyvolať aj s mŕtvym mozgom. Nie sú prejavom mozgovej činnosti, citov, vnímania – sú len prejavom toho, že miecha ešte funguje. Žiaľ, na existenciu treba aj vyššie centrá CNS a tie sú už minulosťou.
„Dokonca existuje prípad, že tehotná žena po 107 dňoch „mozgovej smrti“ porodila zdravé dieťa cisárskym rezom. Môže mŕtvy človek na svet priviesť nový život?“ – Môže – plod v tomto prípade je na telo „napojený“ cez maternicu a tá pri umelej ventilácii a zachovanej srdcovej činnosti naďalej plní svoju úlohu. Pôrod cisárskym rezom v tomto prípade je veľmi podobný ako odber napr. obličky – vyjmete fungujúci orgán/živý plod z tela mŕtvej matky.
Následne autor rozoberá, ako vyzerá odber orgánov. Keby som nevedel, že to ten človek myslí vážne (tj. že niekto môže byť takto blbý), myslel by som si, že je to trolling.
„Odber orgánov sa uskutočňuje zvyčajne v noci, keď je darca prevezený z jednotky intenzívnej starostlivosti na operačný sál.“ – Samozrejme, určite – pretože extrémne zložité operácie sa najlepšie robia v noci, vtedy, keď je v nemocnici zlomok personálu…Vidieť, že tomu naozaj rozumieš vedúcko.
„Darca sa premiestni na operačný stôl. To niekedy vyvolá jeho pohyby a zmätie personál“ – Nie, personál na rozdiel od vás vie, čo robí a čo môže nastať.
„Na podlahu sa rozložia plachty, aby chirurg nestál v zmesi vody a krvi, ktorá počas odoberania orgánov strieka všade naokolo.“ a „„Darcovi“ zviažu ruky, aby zabránili jeho pohybom.“ – Odporúčam vedúckovi menej fantazírovať a pozerať menej C-čkové horory.
„Podajú sa mu lieky na uvoľnenie svalov i narkotiká proti bolesti. Avšak mnohí anestéziológovia dnes na odporúčanie lekárskych komôr od liekov proti bolesti upúšťajú. Inak by tým nepriamo priznali, že „darca“ cíti bolesť a teda asi nie je mŕtvy. Radšej tak riskujú, že pacienti budú počas odoberania orgánov trpieť.“ – Nie, lieky proti bolesti naozaj netreba, pacient totiž už trpieť nemôže. Má totiž MŔTVY MOZOG! Teda orgán zodpovedný za vnímanie bolesti.
„Pri narezaní krku až po lonovú sponu dochádza k nárastu krvného tlaku, zrýchleniu frekvencie srdca a zvýšeniu adrenalínu v krvi. Niekedy nastáva aj začervenanie a zášklby tváre či potenie. Pri normálnej operácii sa tieto príznaky považujú za pociťovanú bolesť pacienta. Nie však u „mozgovo mŕtvych“. Je toto normálne? Veď medicína si tuto vyslovene protirečí a vykladá dve úplne rovnaké situácie rozdielne“ – Nie, takto to vôbec nevyzerá. To by Bádateľ musel ale reálne niečo vedieť a možno aj vidieť človeka v mozgovej smrti. Medicína si tu neprotirečí, protirečia si Bádateľove fantazmagórie.
Niektoré Bádateľove fantazmagórie sa opakujú, preto ich nebudem opakovne riešiť. Za zmienku ešte stoja: „Skupiny lekárov postupne odoberajú všetky orgány, ktoré sa dajú transplantovať – srdce, pľúca, obličky, pečeň, pankreas, črevá, očnú rohovku a stredné ucho“ – nie, odoberajú sa orgány, ktoré majú príjemcu. Napríklad v prípade jedného darcu, ktorého si ja pamätám zo svojej praxe, boli odobraté len obličky. Ostatné orgány zostali na mieste.
„Odobratím všetkých orgánov „darca“ zomrel.“ – Nie, darca zomrel vtedy, keď mu odumrel mozog. A to bolo už niekoľko dní skôr.
„Na konci ostáva zvyčajne na ošetrovateľoch, aby v tele vypchali dutiny a zašili obrovské rany. Ospravedlňujeme sa za výraz, ale to, čo z „darcu“ zostane, je už len prázdne vykuchané telo.“ – Darca po odbere orgánov podstupuje patologicko-anatomickú pitvu, kde patológ alebo súdny lekár pitvou dokumentuje, ktoré orgány boli odobrané atď. Ale to sme zase pri tom, že ak by Bádateľ vedel aspoň zlomok o tom čo píše, tak by nepísal.
„Pokojné a chránené zomieranie za prítomnosti rodinných príslušníkov alebo priateľov nie je možné. Zomierajúceho na jeho poslednej ceste sprevádzajú transplantační lekári.“ – Umieranie trvalo do momentu mozgovej smrti. Po tom už je človek mŕtvy a o umieraní sa nemôžeme baviť. Apropo – darcovia sú väčšinou ľudia, ktorí mali autonehodu, pokúsili sa o samovraždu (strelné poranenie mozgu) a tak podobne – ich prechod do stavu hlbokého bezvedomia väčšinou je veľmi rýchly a ešte pred príchodom do nemocnice. Od momentu, keď ich privezú do nemocnice po moment, keď u nich je diagnostikovaná smrť mozgu sa už takmer nikdy nepreberú k vedomiu.
„Tak ako, zmenili tieto informácie váš pohľad na „darcovstvo orgánov“?“ – Nezmenili vedúcko. Len ma utvrdili v tom, že túto stránku musí písať absolútny sociopat bez štipky morálky.
Na záver opäť nechýba výzva k odmietnutiu darcovstva orgánov.
No a napokon to autor korunuje výrokom „Na úplný záver ešte chceme zdôrazniť, že my nie sme proti darcovstvu orgánov ako takému. Práve naopak, podporujeme ho. Týmto článkom iba poukazujeme na neľudskú stránku súčasného transplantačného systému.“ – Isteže, opäť klasický modus operandi – my nič, my muzikanti.
Tak čo vy na to? Bolo dno aj na pomery stránky Bádateľ.net prerazené?
Pred pár dňami sa na internete objavil blog, kritizujúci kapitolu o
domácich pôrodoch, ktorá je súčasťou nedávno vydanej knihy „Lovci
šarlatánov: Príručka zdravého rozumu“. Zároveň sme sa dozvedeli, že
autorky blogu rozposlali na stredné školy email, v ktorom nás obviňujú,
že šírime dezinformácie a mýty. Zo slušnosti voči všetkým, ktorí si našu
knihu kúpili, ktorí sa zapojili do nášho projektu za podporu kritického
myslenia na stredných školách a ktorí by mohli zneistieť pri našom
mlčaní, prípadne nadobudnúť dojem, že nemáme argumenty, sme sa rozhodli
zareagovať.
V prvom rade, problematiku domácich pôrodov nedávame
na rovnakú úroveň ako šarlatánstva typu homeopatia, biorezonancia, či
prekyslenie organizmu. Rovnako ani jej predstaviteľov nepovažujeme za
rovnako nekompetentných, ako sú bojovníci proti očkovaniu. Preto sme
spomínanú kapitolu zaradili do časti knihy s názvom „Hraničné mýty“. V
knihe jasne píšeme, že ide o témy, ktoré „kombinujú skutočné a vedecky
nepodložené argumenty, prípadne panuje nejednotný názor lekárov a
vedcov“. V našej knihe upozorňujeme na riziká, ktoré vyplývajú z
rozhodnutia rodiť doma, namiesto v nemocnici. V prípade neočakávaného
akútneho stavu, ako je masívne krvácanie, nedostatočný prísun kyslíka u
nenarodeného dieťaťa, či nepostupujúci pôrod, môže transport do
nemocnice znamenať zbytočnú stratu času. Áno, väčšina pôrodov prebehne
bez vážnych komplikácií, na začiatku však nevieme na sto percent, kde
bude potrebná neodkladná zdravotná starostlivosť.
Obavy z
bezpečnosti domácich pôrodov zdieľajú aj viaceré odborné spoločnosti.
Americká gynekologická a pôrodnícka spoločnosť a americká pediatrická
akadémia uvádzajú, že nemocnica je najbezpečnejšie miesto pre pôrod. (1,
2) V stanovisku Českej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyněho a Českej
asociácie sestier sa píše:
„I u původně zcela fyziologického
porodu zcela zdravé ženy mohou náhle nastat závažné matku a/nebo dítě
zdraví nebo dokonce život ohrožující komplikace. V České republice, z
hlediska geografických a klimatických podmínek, není možné zajistit pro
tyto případy rychlý a nekomplikovaný transport z domácího prostředí do
porodnického zařízení. V zájmu zdraví obyvatel naší země není ze
zdravotních důvodů vhodné, aby nastávaly takové legislativní úpravy,
které by domácí dále porody přímo podporovaly.“ (3)
K tomuto
stanovisku sa v Česku pridalo 24 ďalších odborných spoločností, ako
Česká gynekologická a pôrodnícka spoločnosť, Česká neonatologická
spoločnosť, Česká pediatrická spoločnosť, Česká spoločnosť intenzívnej
medicíny, atď. Závery nedávneho prehľadu o súčasnej situácii v
oblasti problematiky plánovaných domácich pôrodov v Českej republike
uvádzajú, že úlohou všetkých odborníkov, akokoľvek participujúcich na
danej problematike, je oznamovanie „nepopierateľných faktov založených
na dôkazoch a varovanie pred preukázateľnými rizikami, ktoré so sebou
plánovaný domáci pôrod prináša.“ (4) Podobne, české odborné
stanovisko k domácim pôrodom, ktorému boli oponenti Výbor Sekcie
perinatálnej medicíny a Výbor Českej gynekologicko-pôrodníckej
spoločnosti, hodnotí domáce pôrody ako „zbytočné riziko pre matku aj pre
plod, ktoré nemôže vyvážiť ich pochybné výhody“. V stanovisku sa jasne
píše, že jedinou zárukou bezpečného pôrodu je pôrodná sála a plánovaný
domáci pôrod je tu označený za postup v rozpore so súčasnými dostupnými
poznatkami medicíny. (5) Slovenská gynekologicko-pôrodnícka
spoločnosť síce nemá oficiálne stanovisko k problematike domácich
pôrodov, v prípade verejných vyhlásení a rozhovorov však odborníci
taktiež poukazujú na hroziace riziká vyplývajúce z rozhodnutia nerodiť v
nemocnici. (6, 7) Podľa vyhlásenie Slovenskej lekárskej komory, lekári
odmietajú prebrať zodpovednosť za život ženy a dieťaťa v súvislosti s
pôrodom v domácom prostredí, práve pre vysoké riziko vzniku náhlych
komplikácií, ktoré môže ohroziť zdravie a život ženy a dieťaťa. (8)
Toľko ku stanoviskám odborných spoločností. Poďme sa pozrieť bližšie na
údajne problematické časti o domácich pôrodoch v našej knihe. V kritickom blogu sa dočítame:
„Výsledky vedeckého skúmania teda zas a znova ukazujú, že pre ženy s
nízkym rizikom je plánovaný domáci pôrod bezpečnejší a šetrnejší k ich
zdraviu, ako pôrod v nemocnici. Podmienkou je, že domáce pôrody sú
zahrnuté do systému zdravotnej starostlivosti. Ako príklad môžu slúžiť
krajiny ako Kanada, Holandsko alebo Veľká Británia.“
Toto
tvrdenie nie je pravdivé. Uznávame, existujú viaceré štúdie, ktorých
záverom skutočne je, že v prípade nízkorizikových tehotných žien
nevzniká v domácich podmienkach vyššie riziko perinatálneho alebo
neonatálneho úmrtia, pri porovnaní s nízkorizikovými ženami, rodiacimi v
nemocnici. (9) Zároveň platí, že u žien rodiacich doma je signifikantne
nižšia pravdepodobnosť intervencie, ako je epiziotómia, epidurálna
anestézia, vyvolanie pôrodu, cisársky rez, atď., než u tých, ktoré rodia
v nemocnici. (10, 11, 12) Z toho však nevyplýva, že by bol domáci pôrod
bezpečnejší a šetrnejší k ich zdraviu, iba že sú z hľadiska bezpečnosti
na rovnakej úrovni, u konkrétnej skupiny tehotných žien.
Prečo
potom upozorňujeme na riziká domácich pôrodov, keď máme štúdie o ich
porovnateľnej bezpečnosti, s pôrodmi v nemocnici? Otázka je úplne
relevantná. Faktom je, že téma domácich pôrodov je napriek
oficiálnym stanoviskám gynekologicko-pôrodníckych spoločností
kontroverzná aj v odborných kruhoch. Ako vyplýva z vyššie spomínaných
záverov niektorých štúdií, zdá sa, že je možné akceptovať plánované
domáce pôrody v niektorých, veľmi konkrétne definovaných prípadoch.
Problémom vedeckého skúmania je chýbanie definitívnych dôkazov z dôvodu
oklieštenia pri vytváraní dizajnu štúdií. Randomizácia tehotných žien je
prakticky nemožná, lebo tehotné ženy nechcú byť náhodne rozdelené do
skupiny, ktorá bude rodiť doma alebo v nemocnici. (13) Väčšinu
informácii teda získavame z observačných štúdií, kde narážame na
niekoľko problémov, ako sú malý počet skúmanej skupiny, chýbanie
kontrolnej skupiny, či spoľahnutie sa na dobrovoľné udelenie prístupu k
údajom pacientov. Zároveň existujú protichodné štúdie, ktoré
odporujú vyššie spomínanej bezpečnosti domácich pôrodov. Tieto štúdie
poukazujú na vyššie riziko neurologických komplikácií, epileptických
záchvatov, či nízkeho Apgarovej skóre u detí narodených v domácich
podmienkach. (14, 15, 16) Existuje štúdia, ktorej záverom je
signifikantné zvýšenie neonatálnej mortality v prípade domácich pôrodov,
a to najmä pri gravidite trvajúcej 41 a viac týždňov a u prvorodičiek.
(17) Dokonca aj štúdia, ktorá nezaznamenala rozdiel v perinatálnej
mortalite pri domácich pôrodoch a pri pôrodoch v nemocnici, obsahuje
upozornenie autorov na neočakávane vysoké číslo úmrtí detí pri domácich
pôrodoch – konkrétne zomreli 3 novorodenci. (18)
V našej knihe sa
odvolávame aj na metaanalýzu z roku 2010, ktorú publikoval Wax a
kolektív autorov. Podľa tejto metaanalýzy je s domácimi pôrodmi spojená
nižšia frekvencia lekárskych intervencií, ale aj trojnásobné zvýšenie
neonatálnej mortality. (19) Autori analyzovali 12 štúdií, pričom
podmienky boli, aby boli vykonané v rozvinutých krajinách a ich výsledky
museli byť publikované vo vysoko-kvalitných odborných časopisoch. Kritický blog našej kapitoly o domácich pôrodoch poukazuje na problém s hodnovernosťou spomínanej metaanalýzy:
„Viac ako 90 % dát z metaanalýzy Wax a kol., ktorými budí dojem
robustnosti, pochádza z jednej jedinej štúdie z Holandska. Tá zahŕňala
321 307 plánovaných domácich pôrodov a 163 261 plánovaných pôrodov v
nemocnici a jej závery boli jednoznačné: plánovaný domáci pôrod je pre
ženy s nízkym rizikom rovnako bezpečný ako pôrod v nemocnici. Zvyšných
11 štúdii z metaanalýzy je rozsahom niekoľkonásobne menších a spolu
tvoria necelých 10 % objemu analyzovaných dát. Paradoxné je, že táto
holandská štúdia bola zaradená do vyhodnotenia len DVOCH ukazovateľov
(perinatálnej úmrtnosti), ktoré Waxova metaanalýza sleduje. Jej závery
sa teda môžu javiť robustné iba niekomu, kto si ju nenaštudoval.“
Je pravda, že je Waxova metaanalýza kritizovaná z hľadiska jej
metodológie a štatistického spracovania. Na druhej strane ju odborné
spoločnosti neoznačujú za nepravdivú a ani nebola stiahnutá, ako to býva
v prípade štúdií s nesprávnymi postupmi a závermi (napr. Wakefieldová
štúdia). Aj americká gynekologická a pôrodnícka spoločnosť varuje pred
vyšším rizikom perinatálnej mortality a neurologických komplikácií v
prípade domácich pôrodov. (20) Možno by sme sa vyhli kritike, keby sme
spomenuli iné štúdie poukazujúce na riziká domácich pôrodov, a nie túto
kontroverznú metaanalýzu. Na druhej strane, napísať, že sme nesprávne
narábali s odbornou literatúrou je prehnané tvrdenie. Kritika našej knihy spomína:
„Zastavme sa pri tvrdení „úmrtnosť novorodencov bola vyššia pri plánovaných domácich pôrodoch (0,20% verzus 0,09%).” Metaanalýza sledovala dva typy úmrtnosti: perinatálnu úmrtnosť (označenú zelenou) a novorodeneckú úmrtnosť (označenú červenou). Z týchto dvoch údajov Lovci citujú výhradne novorodeneckú úmrtnosť, ktorá vyšla v neprospech domácich pôrodov. To čo sa nespomína je skutočnosť, že perinatálna úmrtnosť vyšla mierne v prospech plánovaného domáceho pôrodu (0,07% verzus 0,08%). Je to samozrejme zanedbateľný rozdiel a teda môžeme povedať, že perinatálna úmrtnosť bola v prípade plánovaného domáceho a nemocničného pôrodu podobná.“
Ak sa hlbšie zamyslíme nad týmto
tvrdením, všimneme si aj bez bližšieho skúmania metaanalýzy logickú
chybu. Ak aj z údajov vyplýva, že bola perinatálna úmrtnosť domácich
pôrodov podobná ako v prípade pôrodov v nemocnici, ako to mení význam
výroku, že bola vyššia úmrtnosť novorodencov pri domácich pôrodoch?
Nijako tým nezlepšuje postavenie domácich pôrodov v danej analýze.
Zároveň je zavádzanie najprv napísať, že niečo vychádza „mierne v
prospech“, keď sa hneď zároveň dočítame, že ide o zanedbateľný rozdiel. Kritika ďalej tvrdí, že sme dezinterpretovali výsledky metaanalýzy:
„Ako môžete vidieť v tabuľke, zatiaľ čo perinatálna úmrtnosť zahŕňa aj
veľkú Holandskú štúdiu a porovnáva vzorku viac ako pol milióna pôrodov
(507 109), novorodenecká úmrtnosť porovnáva výrazne menšiu vzorku: iba
necelých 50 tisíc pôrodov (49 802). Čiže o deväť desatín dát menej. Ak
by boli výsledky veľkej Holandskej štúdie zaradené aj do ukazovateľa
novorodeneckej úmrtnosti, tak by zásadným spôsobom zmenili závery celej
metaanalýzy. Nesprávnym narábaním s odbornou literatúrou vytvorila mylný
dojem, že veľká metaanalýza na vzorke viac ako pol milióna pôrodov
ukázala, že miera novorodeneckej úmrtnosti je v prípade plánovaného
domáceho pôrodu viac než dvojnásobná. Čo je nepravda.“
Veci nie
sú tak čierno-biele, ako sú prezentované v kritickom blogu. Samotní
autori metaanalýzy, vysvetľujú dôvody prečo nebola holandská štúdia
zaradená do porovnania novorodeneckej mortality. Podľa nich táto štúdia
zahŕňala iba včasnú a nie neskorú novorodeneckú mortalitu a keďže sa asi
tretina neonatálnej mortality v súvislosti s pôrodom objavuje v
neskoršom období, autori sa chceli vyhnúť biasu. (21) S ich
argumentáciou nemusí súhlasiť každý, ale z našej strany nedošlo k
nesprávnemu narábaniu s odbornou literatúrou. V našej knihe spomíname:
“V niektorých štúdiách sa dočítame, že percento zásahov, ako je nástrih
hrádze, cisársky rez či inak operačne ukončený pôrod – kliešťami či
vákuumextraktorom – je vyššie pri pôrodoch v nemocničných zariadeniach.
Je to úplne samozrejmé, keďže tieto výkony vyžadujú nemocničnú zdravotnú
starostlivosť. Predsa cisársky rez asi nevykonáte na kuchynskom stole v
domácom prostredí.“
Kritický blog reaguje na tento text nasledovne:
„Ak by si autorka prečítala celú štúdiu od autorov Zielinski a kol., na
ktorú sa odvoláva, túto skutočnosť tam nájde vysvetlenú.“ Áno,
autori štúdie sa venujú ďalej analýze a diskusii intervencií u domácich
pôrodov. Faktom však je, že danú vetu („Je to úplne samozrejmé, keďže
tieto výkony vyžadujú nemocničnú zdravotnú starostlivosť.“) sme doslovne
citovali z danej štúdie („This finding is not surprising, since
interventions such as operative vaginal birth or induction of labor with
medication are typically not undertaken at home; rather, transfer to
the hospital would be done prior to these interventions“.) (22) Nejde
teda o našu subjektívnu úvahu a interpretáciu.
Uznávame, že
podľa štúdií je celkový počet intervencií u domácich pôrodov nižší, ako u
pôrodov v nemocnici. V našej knihe tento fakt ani nespochybňujeme a ak
niekto dospel k takémuto pocitu po jej prečítaní, zrejme sa to stalo
kvôli odľahčenému a sarkasticky ladenému textu (spomínaný kuchynský
stôl). V tom prípade sa ospravedlňujeme za neporozumenie a ešte raz
vyhlasujeme, že uznávame fakt nižšieho počtu intervencií u domácich
pôrodov. Na druhej strane si však treba uvedomiť, že samotný nižší počet
intervencií neznamená vyššiu bezpečnosť domácich pôrodov. Aj v štúdii
od autorov Zielinski a kolektív sa neskôr píše, že hoci sa majú
nepotrebné intervencie považovať za negatívny výstup, nie je jasné, kedy
boli vykonané intervencie nevyhnutné a potencionálne znižujúce
neonatálnu mortalitu. Samotná problematika zbytočných intervencií je
však úplne iná téma, do ktorej sa teraz nechceme púšťať.
Samozrejme je každého osobná vec, kde preferuje rodiť. Ľudsky je
pochopiteľné, ak chce niekto ostať v príjemnom, domácom prostredí.
Slovenská legislatíva nezakazuje rodiť žene doma a ani neprikazuje rodiť
v zdravotníckom zariadení. Podľa aktuálnej vyhlášky môže pôrodná
asistentka vykonávať svoju prácu v akomkoľvek prostredí, vrátane
domáceho. Ak má licenciu na výkon samostatnej praxe, je v takom prípade
právne zodpovedná za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Slovenská
legislatíva nedefinuje bližšie podmienky, za ktorých môže prebehnúť
domáci pôrod (prístrojové vybavenie, štandardné postupy na presun do
nemocnice, v prípade potreby, atď.) Aj z toho dôvodu nie je dostatočne
zabezpečená ochrana zdravia matky a dieťaťa.
Ak chceme byť veľmi
diplomatickí, v otázke bezpečnosti domácich pôrodov panujú nejasnosti. U
nízkorizikových žien je to v princípe možné akceptovať, na druhej
strane, podľa niektorých zdrojov až 30% žien rodiacich doma nie sú nízko
rizikové a u vysokého počtu domácich pôrodov chýba kvalifikovaná
pôrodná asistentka. (24) Upozorňovanie na riziká súvisiace s domácimi
pôrodmi nie je iba strašenie lekárov, ako sa to často interpretuje
verejnosti. Príkladom je šesť úmrtí novorodencov v Česku v priebehu 3
rokov, pričom podľa riaditeľa Ústavu pro péči o matku a dítě bolo možné
„zabrániť minimálne 5 úmrtiam, ak by išlo o štandardný pôrod v
nemocnici.“ (25)
Za kapitolou „Domáce pôrody“ v knihe Lovci
šarlatánov: Príručka zdravého rozumu, si stojíme, uznávame kontroverziu
témy, ale nič to nemení na fakte, že sme čerpali z odborných informácií,
ktorými sme my nemanipulovali a nedošlo k šíreniu dezinformácií z našej
strany.
Lovci šarlatánov
Zdroje: 1. American College
of Obstetricians and Gynecologists Committee opinion: planned home
birth. Obstet Gynecol. 2011;117(2):425–428. 2. American Academy of Pediatrics Policy statement: planned home birth. Pediatrics. 2013;131:1016–1020
3. Plánovaný porod doma v České republice. Stanovisko České lékařské
společnosti J. E. Purkyně a České asociace sester. Dne 29. 8. 2012.
Dostupné na: https://www.cls.cz/stanovisko-k-porodum-doma… 4. Vintrová J., Pařízek A. Plánovaný domácí porod – Česká republika 2018. Čes. Gynek. 2018, 83, Č. 3 s. 204-211 5. Měchurková A. Odborné stanovisko k porodum v domácnosti. Dostupné na: http://lekari.porodnice.cz/odborne-stanovisko-k-porodum-v-d… 6. Primár: Internetom sa šíria hrôzostrašné príbehy z pôrodníc. Dostupné na: https://kosice.korzar.sme.sk/…/primar-dosedla-internetom-sa… 7. Domáce pôrody – áno alebo nie? Dostupné na: https://www.dieta.sk/domace-porody-ano-alebo-nie/…
8. Stanovisko Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky k otázkam
týkajúcim sa novorodenca plánovane narodeného v prirodzenom sociálnom
prostredí ženy. Dostupné na: http://slovenskaneonatologia.sk/…/Po%CC%82rody-doma-MZ-SR.p…
9. Eileen K. Hutton, Angela Reitsma, Julia Simioni, Ginny Brunton,
Karyn Kaufman. Perinatal or neonatal mortality among women who intend at
the onset of labour to give birth at home compared to women of low
obstetrical risk who intend to give birth in hospital: A systematic
review and meta-analyses. EClinicalMedicine, 2019; DOI:
10.1016/j.eclinm.2019.07.005 10. Birthplace in England Collaborative
Group Perinatal and maternal outcomes by planned place of birth for
healthy women with low risk pregnancies: the Birthplace in England
national prospective cohort study. BMJ. 2011;343:d7400. 11. Hutton
E, Reitsma A, Kaufman K. Outcomes associated with planned home and
planned hospital births in low-risk women attended by midwives in
Ontario, Canada, 2003–2006: a retrospective cohort study. Birth.
2009;36(3):180–189. 12. Cox KJ, Schlegel R, Payne P, Teaf D, Albers
L. Outcomes of planned home births attended by certified nurse-midwives
in Southeastern Pennsylvania, 1983–2008. J Midwifery Womens Health.
2013;58:145–149. 13. Hendrix M, Van Horck M, Moreta D, Nieman F,
Nieuwenhuijze M, Severens J, et al. Why women do not accept
randomisation for place of birth: feasibility of a RCT in The
Netherlands. BJOG 2009;116:537–42; discussion 542–4. 14. Cheng YW,
Snowden JM, King TL, et al. Selected perinatal outcomes associated with
planned home births in the United States. Am J Obstet Gynecol.
2013;209(4):325e1–325e8. 15. Grünebaum A, McCullough LB, Sapra KJ,
et al. Early and total neonatal mortality in relation to birth setting
in the United States 2006–2009. Am J Obstet Gynecol. 2014;211:390.e1–e7.
16. Grünebaum A, McCullough LB, Sapra KJ, et al. Apgar score of zero at
five minutes and neonatal seizures or serious neurologic dysfunction in
relation to birth setting. Am J Obstet Gynecol. 2013;209:323:e1–e6.
17. Grünebaum A, McCullough LB, Brent RL, Arabin B, Leven MI, Chervenak
FA. Perinatal risks of planned home births in the United States. Am J
Obstet Gynecol. 2014 Oct 15; Epub. 18. Kennare RM, Keirse MR,
Tucier GR, Chan AC. Planned home and hospital births in South Australia
1991–2006: differences in outcomes. MJA. 2010;192:76–80. 19. Wax
JR, Lucas FL, Lamont M, Pinette MG, Cartin A, Blackstone J. Maternal and
newsborn outcomes in planned home birth vs planned hospital birth: a
metaanalysis. Am J Obstet Gynecol. 2010 Sep;203(3):243.e1-8. doi:
10.1016/j.ajog.2010.05.028. Epub 2010 Jul 2. 20 . https://www.acog.org/…/Committee-on-Obs…/Planned-Home-Birth… 21. https://www.ajog.org/article/S0002-9378(11)00075-5/pdf
22. Zielinski R, Ackerson K, Kane-Low L. Planned home birth: benefits,
risks, and opportunities. International Journal of Women´s Health.
2015;361 23. https://www.sksapa.sk/…/zoznam-a-kontakty-na-pa-s-licenciou…
24. Grunebaum A, McCullough LB, Brent RL, Arabin B, Levene MI,
Chervenak FA. Perinatal risks of planned home births in the United
States. Am J Obstet Gynecol 2015Mar;212(3):350.e1-6. doi:
10.1016/j.ajog.2014.10.021. Epub 2014 Oct 15. 25. https://tn.nova.cz/…/zasahnout-ci-ne-zdravotnici-jsou-pri-d…
O rozsiahlejšiu analýzu šarlatánskych praktík v súvislosti s aktuálne sa šíriacim koronavírusom sa pokusíme neskôr. Dnes vám ponúkame iba rýchlu reakciu na nezodpovedné vyhlásenie Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, pod ktorým je podpísaný Rastislav – arcibiskup prešovský, metropolita českých krajín a Slovenska a Juraj – arcibiskup michalovsko-košický.
Žiaľ, dnes už neplatí, že v Európskych krajinách sú podmienky pre šírenie koronavírusu oveľa hostilnejšie ako v oblastiach Ázie, kde mala epidémia počiatok. Sever Talianska zažíva vojnovú medicínu s triážou pacientov v plnej paráde, na Slovensku a v susednom Česku sa zatvárajú školy, zakazujú verejné podujatia s vysokou koncentráciou ľudí, dezinfikujú sa vozidlá MHD…
V situácii, keď sme mnohí prekvapení z toho, že koronavírus napáchal doposiaľ väčšie škody, aké sme nedávno pripúšťali za možné a v situácii, keď je verejný život v spoločnosti už čiastočne paralyzovaný, si na oficiálnej webstránke Pravoslávnej cirkvi na Slovensku môžete prečítať takéto vyhlásenie: (kompletné v nasledujúcom odkaze) https://orthodox.sk/vyhlasenie-v-suvislosti-s-epidemiou-koronavirusu/
V screenshote z vyhlásenia arcibiskupa Rastislava a Juraja je priamo od autorov boldom zvýraznené to, čo je paradoxne najpodstatnejšie aj pre nás. Dnes nie je vhodná doba na dehonestáciu osobných názorov veriacich (či neveriacich) a na žabomyšie vojny, preto prosím neberte túto reakciu ako útok voči cirkvi, ale ako odporúčanie poslúchať svoj zdravý rozum.
Verejné zhromaždenia (vrátane náboženských) sú epidemiologickým rizikom.
Z hľadiska vedeckého poznania sú chlieb/oplátky/víno/obrázky používané na náboženských zhromaždeniach rovnakými predmetmi ako každý iný. Sú to teda predmety schopné kontaminácie vírusmi a baktériami a intímny kontakt s nimi obzvlášt perorálnou cestou predstavuje vysoké epidemiologické riziko.
Chceme poprosiť predstaviteľov Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, aby svojimi odporúčaniami nesabotovali dôležité, vedeckým poznaním overené protiepidemiologické opatrenia.
Za tím Lovcov Šarlatánov:
MUDr. Ján Šoltés (rezident – anesteziológia a intenzívna medicína, doktorand)
MUDr. Mgr. Ivana Jochmanova, PhD. (rezident – endokrinológia)
Asi ste už zachytili termín esenciálny olej. Na Facebooku dokonca existuje skupina There´s an oil for that. Čo sú to tie oleje a fungujú vôbec?
Esenciálne oleje – čo sú zač
Termín esenciálne oleje vznikol doslovným prekladom z angličtiny, kde sa tieto látky nazývajú “essential oils”. Slovo “essential” vyjadruje prchavosť týchto látok, slovo “oils” ich olejovitý charakter. Správny slovenský odborný názov je silice. Rastliny ich tvoria pre rôzne účely – vôňa napr. priláka opeľovače, nepríjemná chuť zas odradí bylinožravce a pod. Silice patria medzi tzv. sekundárne metabolity rastlín, čo znamená, že nie sú nevyhnutné pre ich prežitie, môžu však plniť nejakú funkciu, ktorú môžeme (ale nemusíme) poznať.
Silice sa z rastlín získavajú špeciálnym spôsobom – destiláciou s vodnou parou, alebo destiláciou s vodou. Pri destilácii s vodou sa časť rastliny obsahujúca silice varí s vodou v špeciálnej aparatúre, unikajúca vodná para so sebou unáša silicu a vstupuje do chladiča, kde kondenzuje naspäť do tekutého skupenstva. Pri destilácii s vodnou parou je rastlina umiestnená nad vodou, ktorá sa zahrieva až k bodu varu, vodná para prechádza rastlinou a strháva so sebou silice. Zmes vodnej pary a silíc pri tomto postupe takisto vstupuje do chladiča a kondenzuje. Silica sa vďaka svojej menšej hustote buď udržiava na vodnej hladine, alebo sa zachytáva v rozpúšťadle nemiešateľnom s vodou.
Aromaterapia
Aromaterapia je pseudovedecká metóda liečby pomocou tzv. esenciálnych olejov. Základným liečivým elementom má byť vôňa danej silice. Z fyziologického a farmakologického hľadiska neexistuje žiaden spôsob, ako by mohla vôňa ovplyvňovať akýkoľvek fyzický alebo psychický stav pacienta. Čo sa týka inej aplikácie ako vdychovaním, napr. masáže, tam sa dá hovoriť o terapeutickom efekte samotnej masáže, napr. pri stuhnutých svaloch. Pri podávaní niektorých silíc a rastlín, ktoré ich obsahujú, ústami, je tradičné ľudové použitie základom pre moderné fytofarmaká (t.j. lieky vyrobené z daných rastlín). Väčšinou sa u týchto fytofarmák nerobia špeciálne skúšky na účinnosť a schvaľujú sa ako tradičné rastlinné lieky, ktorých indikácie vyplývajú z dlhodobého užívania (napr. mäta na podporu trávenia; aníz, fenikel a rasca na plynatosť).
Dostala sa mi do rúk príručka tzv. esenciálnych olejov (Essential Oil Chemistry Handbook) od spoločnosti doTerra, ktorá sa predaju týchto pochybných aromaterapeutík venuje (a len tak mimochodom, ide o multi-level marketing).
Táto kniha je vcelku podarené dielko, zo začiatku písané štýlom príručky mladého fytochemika (silice sú rozdelené do skupín podľa chemickej štruktúry, podobne ako v učebniciach farmakognózie, taktiež sú nakreslené ich chemické vzorce). Príručka sa ale v tretej časti, hlavne čo sa týka účinkov jednotlivých silíc, zvrhne na zmes nezmyslov a sem-tam i tradičného ľudového užitia rastliny, ktorá danú silicu obsahuje.
Príklad č.1: citronelol
Zoberme si ako príklad citronelol. Citronelol sa nachádza napríklad v silici z citrónovej trávy či medovky lekárskej a je zodpovedný za ich citrónovú vôňu. Silica z citrónovej trávy sa využíva vo farmácii, ale aj v parfumérii či kozmetike na úpravu vône. DoTerra uvádza ako pozitívne účinky citronelolu nasledovné:
• Supports cellular function and response – Akú funkciu a akých buniek? V tele máme bunky kožné, svalové, nervové, imunitné, atď…a každý typ má X funkcií. Ktorú presne má podporovať?
• Promotes healthy blood flow – čo sa presne myslí zdravým prúdením krvi? Dostatok živín a kyslíka? Alebo hodnota krvného tlaku? Hladina cholesterolu?
• Topical application may help the skin and scalp look clean and healthy; Can keep pesky insects at bay – Neviem, či šampóny a mydlá s citrónovou vôňou lepšie umyjú pokožku a vlasy ako tie s akoukoľvek inou vôňou. Ak sa nám nahlási dostatočný počet dobrovoľníkov, radi urobíme štúdiu. Jedna skupina sa bude po určenú dobu, trebárs dva týždne, umývať iba mydlami s citrónovou vôňou, druhá skupina mydlami s akoukoľvek inou vôňou. Nezávislá komisia z radov vizážistov, kozmetičiek a kaderníkov potom bude hodnotiť čistotu pleti a vlasov.
Z vyššie uvedených účinkov sa na pravde zakladá iba ten posledný, a aj to len trochu – v rešerši venujúcej sa účinkom citronelolu [1] uvádzajú pozitívny repelentný účinok na jeden jediný druh komára. Ostatne, všetky účinky sú napísané pomerne zoširoka a to schválne, aby prípadný nepozorovaný efekt po aplikácii nemohol byť ani náhodou pripísaný neúčinnosti citronelolu, ale trebárs zlej aplikácii, neprajúcej konštelácii hviezd či nedostatočnej viere pacienta v účinnosť.
Príklad č.2: mentol
Aby sme doTerre nekrivdili, námatkou ešte mentol. Knižka uvádza:
• Aromatically uplifting and energizing – neviem, čo týmto autor myslel, pretože vdychovaním vôní energiu neprijímame. Možno sa tým myslí, ako má pôsobiť čuchový vnem na človeka – no to je úplne individuálne a niekomu bude mentol smrdieť a inému príjemne voňať.
• Supports feelings of clear breathing – našla som dve štúdie, ktoré hodnotili vplyv mentolu na tzv. upchatý nos (opuch nosovej sliznice), priechodnosť nosu a pocit prúdenia vzduchu nosom. Predpoklad, že mentol pôsobí dekongestačne, čiže zmierňuje opuch sliznice, sa nepotvrdil. Mentol však naopak opuch sliznice zvyšuje (pravdepodobne dôsledkom podráždenia sa zvýši prekrvenie sliznice a to vedie k opuchu). Výrazne však zvyšuje subjektívny pocit priechodnosti nosu a pocit prúdenia vzduchu nosom, aj keď objektívne je nos rovnako upchatý. Pravdepodobne je tam súvis s tým, že mentol dráždi receptory pre chlad a vyvoláva chladivý pocit. [2,3]
• Surface and skin cleansing properties – opäť neviem dešifrovať, či myslia čistiaci efekt v porovnaní s mydlom, alebo detoxikačný (blud detoxu sme už rozobrali v článkoch), alebo antibakteriálne či antiseptické účinky… Všeobecne, niektoré silice majú antibakteriálne či antiseptické pôsobenie, problém je, že koncentrácia, ktorá tieto účinky má v testoch in vitro, nemusí byť in vivo dosiahnuteľná (bolo by napr. nutné zjesť 8 kg danej rastliny) alebo môže byť vyslovene toxická, prípadne u danej silice je neznáma biodostupnosť – nevieme, či sa po podaní dostane cez črevnú stenu do krvi. Veľa štúdií navyše popisuje len konkrétne hodnoty antibakteriálnej či antivírusovej aktivity, a ak chýba porovnanie s liečivom bežne používaným v praxi, ťažko sa potom hodnotí, či je daná silica pre terapiu lepšia ako liečivo. A úprimne, ak by naozaj bola, už dávno by bola schválená ako liek a dostali by ste ju v lekárni.
• Cooling and soothing effect on the skin – áno, mentol pôsobí chladivo pri topickej (povrchovej) aplikácii. Niektoré náchylné osoby však môže aj dráždiť (alergici, astmatici, malé deti) – inhalácia mentolu môže vyvolať spazmy dýchacích ciest a ťažkosti s dýchaním, prípadne aplikácia na kožu môže vyvolať alergické prejavy ako vyrážka.
• Helps maintain a clean and fresh-smelling mouth – v podstate osviežovač dychu, na to ale stačia žuvačky alebo ústna voda a ešte aj ušetríte.
• Insect repellant – viacero silíc alebo ich zložiek vykazuje repelentné účinky voči hmyzu, niektoré dokonca porovnateľné s látkou DEET1, ktorá je bežnou zložkou repelentov. Medzi takéto látky v siliciach patrí napr. eukamalol zo silice jedného druhu eukalyptu2 [4]. Našla som si viaceré rešerše o repelentnom účinku silíc. Z nich jedna sa venovala repelentnému účinku silíc rôznych druhov mäty. Záverom tento článok konštatuje, že insekticídny účinok je spomedzi zložiek mätovej silice najvyšší u pulegónu a najnižší u mentolu. Avšak mentol bol najviac účinný voči moskytom [5]. Na základe toho môžeme predpokladať, že mentol v našich podmienkach ako repelent za veľa nestojí.
Vrátim sa ešte k silici z citrónovej trávy3 (angl. Citronella oil). Táto silica sa síce tiež pýši repelentným účinkom, no ten vydrží iba 2 hodiny (na porovnanie, DEET pôsobí až 5 hodín). Navyše je silica citrónovej trávy nestabilná na vzduchu a pri vyšších teplotách, čo sú typické podmienky, kedy repelent proti hmyzu chceme použiť (teda keď ideme v lete na výlet). [6]
• May support healthy cellular function and digestive health – čo sa týka normálneho/zdravého fungovania bunky, tá pre svoj život mentol nepotrebuje. Použitie mentolu/mäty ako digestíva (t.j. na podporu trávenia) vychádza z ľudovej tradície. Existuje viacero štúdií spasmolytického účinku mätovej silice. Predpokladá sa, že mechanizmus účinku spočíva v zablokovaní vstupu vápenatých iónov do bunky (zvýšená hladina týchto iónov je vo všeobecnosti spúšťačom svalových sťahov) [7]. Existujú aj štúdie na ľuďoch, ale celková vzorka (269 ľudí) je malá. Navyše sa uvádza, že ide iba o krátkodobý spazmolytický efekt. [8] Záverom, ak chcete napomôcť tráveniu po ťažšom jedle, mätou nič neskazíte. Ak však trpíte kŕčami tráviaceho traktu, menštruačnými kŕčami a podobne, poraďte sa o vhodnej liečbe s lekárom alebo lekárnikom, ktorý vám na základe vášho stavu odporučí o niečo silnejší kaliber.
Synergia a iné čarovné slovíčka
Často sa narába aj s pojmom synergia. Synergické pôsobenie dvoch a viacerých látok je momentálne vo výskume veľký hit. Je to spôsob, ako aj s látkou s nie veľmi dobrým účinkom získať vedeckú publikáciu v odbornom časopise. Základom je predpoklad, že ak nejaká látka nemá dostatočne silný účinok, tento sa dá potencovať inou látkou a výsledky štúdie sú razom lepšie. Synergia zároveň znie odborne, vedecky a dodáva punc akejsi magickosti (používanie odborných výrazov zvyšuje u laikov dojem, že ide o odborný text s pravdivými informáciami). Problém je, že nie všetko sa dá synergiou vyriešiť či vylepšiť. Prípady, kde synergia funguje, sú už dávno v praxi (napr. antibiotikum Biseptol, ktoré obsahuje dve liečivá, navzájom sa dopĺňajúce v antibakteriálnom účinku), prípadne aspoň vo výskume, ktorý nie je robený na mieru marketingu výrobcu. V tomto prípade ide skôr o zahmlievanie štýlom „jednotlivé zložky nepôsobia dosť dobre samostatne, ale v jednote je sila a preto synergické pôsobenie nadovšetko“. Čo sa týka vedeckého konsenzu, seriózni vedci vám povedia narovinu, ako sa veci majú, neseriózni a tí pracujúci pre marketing firiem ako doTerra si budú vymýšľať barličky ako scientific consensus (najskôr dosiahnutý v ich vlastnom okruhu).
Nebezpečenstvá silíc
Ďalším a nebezpečným problémom pri pokusoch o liečenie tzv. esenciálnymi olejmi je ich toxicita. Mnohé spôsobujú zvýšenú citlivosť na svetlo, čo sa môže prejaviť napr. vyrážkou po vystavení kože slnečnému žiareniu (napr. bergamotová silica). Veľmi nebezpečná situácia nastáva, ak dieťa vypije naraz väčšie množstvo silice. Niektoré zložky silíc môžu dokonca pôsobiť ako karcinogény. Netreba podceňovať ani alergénne látky prítomné v siliciach (napr. terpény, medzi ktoré patrí aj mentol).
V poslednom čase stúpa počet otráv silicami. Analýza hlásených otráv v Austrálii zachytila až 16% nárast počtu otráv silicami v období júl 2014 – jún 2018. Vo viac ako 63 % prípadov boli obeťami deti pod 15 rokov veku. U detí môže byť životu nebezpečné už množstvo cca 5 mililitrov ( objem čajovej lyžičky). [9]
Odporúčanie na záver
Silice, tzv. esenciálne oleje, rozhodne neodporúčamako náhradu bežnej domácej lekárničky.Riskujete tým prinajmenšom neúčinnosť na daný zdravotný problém, v horšom prípade jeho zhoršenie, podľa závažnosti konkrétneho ochorenia aj s trvalými následkami. Nehovoriac o tom, že silice môžu napr. u osôb s astmou alebo ekzémom vyvolať astmatický záchvat alebo podstatne zhoršiť prejavy ekzému. Nebezpečné môžu byť aj u inak zdravých ľudí (fototoxicita, alergie). Obzvlášť veľké riziko otráv silicami je u detí.
[2] KENIA P, HOUGHTON T, BEARDSMORE C. 2008. Does inhaling menthol affect nasal patency or cough? Pediatric Pulmonology [online]. 43(6), 532-537. DOI: 10.1002/ppul.20797. ISSN 87556863.
[3] ECCLES R. 2003. Menthol: Effects on nasal sensation of airflow and the drive to breathe. Current Allergy and Asthma Reports [online]. 3(3), 210-214. DOI: 10.1007/s11882-003-0041-6. ISSN 1529-7322.
[4] WATANABE K, SHONO Y, KAKIMIZU A, OKADA A, MATSUO N, SATOH A, NISHIMURA H. 1993. New mosquito repellent from Eucalyptus camaldulensis. Journal of agricultural and food chemistry, 41, 2164-2166. doi: 10.1021/jf00035a065
[5] KUMAR P, MISHRA S, MALIK A, SATYA S. 2011. Insecticidal properties of Mentha species: A review. Industrial Crops and Products, 34(1), pp. 802-817. doi: 10.1016/j.indcrop.2011.02.019.
[6] NGUYEN Q., VU M, HEBERT A. 2018. Insect Repellents: An Updated Review for the Clinician. Journal of the American Academy of Dermatology. doi: 10.1016/j.jaad.2018.10.053.
[7] AMATO A, LIOTTA R, MULÈ F. 2014. Effects of menthol on circular smooth muscle of human colon: Analysis of the mechanism of action. European Journal of Pharmacology, 740, pp. 295-301. doi: 10.1016/j.ejphar.2014.07.018.
[8] GRIGOLEIT, H-G, GRIGOLEIT P. 2005. Gastrointestinal clinical pharmacology of peppermint oil. Phytomedicine12(8), 607-611. DOI: 10.1016/j.phymed.2004.10.006. ISSN 09447113.
Autorom článku je PharmDr. Marek Kajan, ktorý nás poprosil o zdieľanie.
Počet ľudí nakazených koronavírusom stále stúpa. Priebeh ochorenie je u rizikových pacientov nebezpečný až život ohrozujúci. Za túto sezónu má už nový koronavírus na svedomí viac úmrtí ako sezónna chrípka.
Keďže
je nepravdepodobné, že by vakcína mohla byť dostupná už tento
rok, je nevyhnutné hľadať lieky schopné pomôcť pacientom v
kritickom stave teraz.
Niektoré
lieky dokážu liečiť dve zdanlivo nesúvisiace choroby. Ideálnym
príkladom je sildenafil (účinná látka vo Viagre). Uvoľnením
ciev v oblasti penisu lieči erektilnú dysfunkciu, no u pacientov s
pulmonárnou hypertenziou znižuje tlak v pľúcach, ktorý týchto
pacientov pomaly zabíja.
Preto
je na mieste pýtať sa, či nie je už teraz na trhu dostupný liek,
ktorý by bol efektívny aj v boji proti koronavírusu.
Existujúce
antivirotiká či lieky ovplyvňujúce imunitný systém sú teda
primárnou skupinou, kam sa vedci pozerajú po potenciálnom liečive.
(pre
ozrejmenie, antivirotiká sú lieky proti vírusom, zatiaľ čo
antibiotiká sú lieky proti baktériám)
Ako
vlastne lieky fungujú? Veľmi zjednodušene – ak chceme zabrániť
napr. horúčke, potrebujeme poznať ako horúčka vzniká a následne
zastaviť tento proces v niektorom kroku.
Rovnaký
postup aplikujeme aj na boj proti koronavírusu.
V ktorých krokoch by sme teda vedeli koronavírus zastaviť?
Zabráňme vstupu vírusu do bunky
Koronavírus
sa pripája k bunke prostredníctvom špecifického receptoru na
povrchu buniek pľúcnych mechúrikov. Ak by sme dokázali narušiť
prechod vírusu do bunky, znemožnili by sme jeho replikáciu a vírus
by nedokázal vyvolať ochorenie.
Presne
tento mechanizmus účinku využíva liek s látkou chlorochín.
Chlorochín, prípadne hydroxychlorochín narúša proces presunu
vírusu do bunky.
Pre
zveduchtitvých: Koronavírus sa do bunky prenáša prostredníctvom
enodozómu. Chlorochín zvyšuje pH enodozómu, čím narúša presun
vírusu do bunky. Chlorochín má navyše aj protizápalové účinky,
ktoré sú žiadúce pri pneumónií vyvolanou COVID-19.
Hlavný
dôvod prečo sa o chlorochíne toľko hovorí je štúdia vykonaná
vo Francúzsku na malej skupine 20 pacientov.
V
tejto štúdií podávali pacientom kombináciu chlorochín +
azitromycín. Pôsobí to zvláštne, keďže azitromycín je
antibiotikum a ATB nie sú účinné proti vírusom. Dôvody na
podanie tejto kombinácie boli dva:
Azitromycín vykazuje antivirálny účinok
proti Zika vírusu a rinovírusom, ktoré spôsobujú nádchu.
Pacienti s koronavírusom môžu mať oslabenú
imunitu a byť náchylnejší na bakteriálne infekcie. Azitromycín
v tomto prípade pôsobí preventívne voči sekundárnej infekcií.
Výskumníci
tvrdili, že až 70% pacientov užívajúcich samotný
chlorochín sa úplne zbavilo vírusu.
Pri použití kombinácie chlorochín + azitromycín sa uzdravilo dokonca 100% pacientov (celkovo 6 pacientov).
Táto
štúdia však bola neskôr podrobená analýze a boli objavené
výrazné metodologické chyby, ktoré mohli ovplyvniť výsledky.
Na
skutočné overenie účinku tejto kombinácie sa rozbieha veľká
štúdia v Španielsku na vyše 3000 pacientoch a zdravotných
pracovníkoch.
Veľký
boom chlorochínu v kombinácií s azitromycínom v médiách je
spôsobený predovšetkým jednou osobou, ktorá jeho výsledky
predčasne zveličovala.
Uhádnete o koho išlo?
Zabráňme vírusu replikovať svoju genetickú informáciu
Ak
sa nám nepodarí zabrániť vírusu dostať sa do bunky, ďalší
krok, ktorý by sme mohli zastaviť, je replikácia.
Vírus
na svoju replikáciu využíva špecifický enzým. Jeho blokáciou
koronavírus stráca schopnosť kopírovať svoju genetickú
informáciu. Tento enzým dokáže blokovať liek remdesivir.
Pre
zveduchtivých: Koronavírus je RNA vírus. Na replikovanie gen.
informácie využíva enzým RNA-dependentú RNA polymerázu.
Remdesivir je inhibítorom tohto enzýmu.
Predbežné
údaje účinku remdesiviru máme z USA. V univerzitnej
nemocnici v Chicagu sa testovaniu podrobilo 125 pacientov,
z ktorých až 113 bolo vo vážnom stave. Takmer u všetkých
pacientov došlo ku markantnému zlepšeniu už v priebehu pár
dní a väčšinu z nemocnice prepustili do týždňa.
Tieto
výsledky sú skvelé, ale treba poznamenať, že štúdia nebola
placebom kontrolovaná a preto je potrebné ďalšie testovanie
remdesiviru.
Práve
prebiehajú dve veľké randomizované (kvalitné) klinické štúdie
v III. fáze na 1000 pacientoch s miernym až vážnym priebehom
ochorenia COVID-19. Štúdia naberá pacientov v Číne a v
niektorých Európskych krajinách. Výsledky tejto štúdie by mali
byť známe koncom Apríla.
Podľa Svetovej Zdravotníckej Organizácie WHO je práve remdesivir najsľubnejší kandidát proti ochoreniu COVID-19.
Zabráňme vírusu vytvoriť svoje kópie
Vírus
v bunke nie len že replikuje svoju genetickú informáciu, ale aj
inštruuje bunku, aby vytvorila jednotlivé komponenty vírusu ako
napr. obal a špecifické tvary (proteíny) na povrchu.
Kombinácia
lopinaviru a ritonaviru zastavuje tento proces. Vírus síce stále
dokáže replikovať svoju genetickú informáciu, avšak nedokáže
už vytvoriť ostatné potrebné časti a vírus tak nevie nakaziť
ďalšie bunky.
Pre
zveduchtivých: Koronavírus vyvoláva v bunke vytvorenie
polyproteínov, ktoré sú štiepené proteinázami na proteíny.
Konkrétne na proteíny tvoriace komponenty vírusu (S, N, E a
M-proteíny). Lopinavir aj ritonavir sú inhibítory proteináz a
svojím účinkom zabraňujú kompletnej formácií vírusu.
Ritonavir navyše potencuje účinok lopinaviru. Táto kombinácia sa
používa proti HIV infekcii a je zaradená aj vo WHO zozname
esenciálnych liekov.
Prebehlo už zopár štúdií, no táto kombinácia zatiaľ nevykazuje veľmi sľubné účinky. Randomizovaná štúdia na 199 pacientoch s vážnym priebehom ochorenia COVID-19 neobjavila žiadny prínos oproti štandardnej liečbe.
Sila
koronavírusu spočíva aj v tom, že dokáže mobilizovať imunitný
systém proti nám. Pri obrane proti koronavírusu sú napádané aj
telu vlastné bunky, čo zhoršuje samotné ochorenie.
Keď
namnožený vírus opúšťa bunku, jej rozpad stimuluje imunitný
systém ku uvoľneniu špecifických látok. Tie sú príčinou
viacerých symptómov ako napr. sťažené dýchanie. Tocilizumab má
za cieľ tlmiť nepriaznivé účinky nášho imunitného systému a
zmierniť tým predovšetkým respiračné príznaky a priebeh
ochorenia.
Pre
zveduchtivých:
Tocilizumab
sa konkrétne zameriava na tlmenie účinkov interleukínu IL-6. Ten
v tele mimo iné spôsobuje roztiahnutie ciev v okolí pľúc, čím
sa zvýši lokálne prekrvenie s cieľom väčšej mobilizácie
buniek imunitného systému. To však spôsobí zvýšené prekrvenie
v okolí pľúc, čím sa zvyšuje tlak na pľúcne alveoly a
pacientovi sa výrazne ťažšie dýcha.
Tocilizumab
je monoklonálna protilátka, ktorá tlmí účinok IL-6, tým, že
zabraňuje jeho viazaniu na špecifické IL-6 receptory a vo výsledku
IL-6 nevyvolá žiadne zmeny.
Jedna nekontrolovaná retrospektívna štúdia ukázala pozitívne výsledky. Všetko však nasvedčuje tomu, že táto liečba by mohla byť použitá len pre veľmi vážne prípady, kedy zlyhala ostatná terapia.
Veľmi podobný mechanizmus má siltuximab.
To
je monoklonálna protilátka namierená priamo proti IL-6. Žiadne
nepriame blokovanie receptorov. Rovno útok proti IL-6.
Podľa výsledkov jednej malej štúdie na 21 pacientoch sa tretine zlepšil klinický stav a zredukovala potreba pľúcnej ventilácie.
Kortikosteroidy sa používajú vo veľmi vážnych prípadoch hlavne kvôli výraznému protizápalovému účinku. Ich použitie je však stále veľmi kontroverzné a WHO neodporúča ich používanie mimo klinických skúšaní.
Všetky
vyššie spomínané lieky sú v klinickom skúšaní a teda nie sú
schválené na liečbu COVID-19.
Chlorochín
a hydroxychlorochín, lopinavir + ritonavir, tocilizumab aj
siltuximab sú momentálne registrované na Slovensku. To znamená,
že v prípade ich použitia proti COVID-19 by sa jednalo o tzv.
off-label použitie (použitie mimo schválenej indikácie, vekovej
populácie alebo dávky)
Slovensko
patrí medzi krajiny, kde je potrebné povolenie na podanie off-label
lieku. Za takúto liečbu je zodpovedný lekár, ktorý musí
pacienta informovať o možných prínosoch a rizikách. Navyše je
treba liečbu dôkladne dokumentovať pre prípad komplikácii.
Čo
sa týka remdesiviru, ten na Slovensku registrovaný nie je a preto
jeho dovezenie musí byť schválené Ministerstvom zdravotníctva.
Čo
sa môže stať ak si tieto lieky zoženiem a nasadím domácu
terapiu?
Pár
dní po tom, ako médiá prišli so správou, že chlorochín môže
byť odpoveďou na pandémiu COVID19 a taktiež po tom ako Donald
Trump v priamom prenose z Bieleho domu tento liek ospevoval ako
kľúčového hráča, obdržalo Toxikologické centrum v USA
telefonát od staršieho 60 ročného manželského páru. Tento pár
sa zľakol a vyhodnotili, že ich boľavé hrdlo a kašeľ sú
spôsobené koronavírusom.
Určitá
forma chlorochínu sa bežne používa ako prímes čistiacich
prostriedkov pre domáce akváriá. Pani z Pheonixu si spomenula, že
má doma tieto produkty. Rozhodli sa preto v rámci prevencie užiť
tieto “lieky”.
Po
30tich minútach začali trpieť vážnymi nežiadúcimi účinkami a
museli byť hospitalizovaní. Obaja manželia užili naraz dávku v
množstve niekoľkých dní. Staršiu pani pravdepodobne zachránilo
akútne zvracanie a Chlorochín sa preto nestihol vo veľkom
absorbovať do tela. Muž zomrel v nemocnici na srdcové zlyhanie.
Svetová zdravotnícka organizácia a jej partneri zahájili veľkú štúdiu “SOLIDARITY”, ktorej cieľom je otestovať vyššie spomenuté liečivá v porovnaní so štandardnou liečbou.
V
dnešnej dobe však nie je možné jednoznačne potvrdiť, ktorý
liek to bude. Klinické skúšania majú svoj zmysel. Ich cieľom je
objektívne zistiť,
či sú lieky naozaj účinné a bezpečné.
Je
preto dôležité, aby sme v týchto ťažkých časoch, aj napriek
obrovskému tlaku, neignorovali vedecké postupy, ale opierali sa o
kvalitné dáta a vede založenej na dôkazoch a nie na ľudských
pocitoch.
Autorom článku je Zoltán Willant z portálu sturovo.com
v Maďarsku jej v roku 1985 zrušili oddelenie
v USA roky komplikovali vedeckú činnosť
porazila rakovinu
ešte pre ôsmimi rokmi sa jej vysmiali, keď prestúpila
do malej firmičky BioNTech
dnes sa na jej sláve vezie aj maďarská vláda, vďaka tomu
ju pozná aj ten kto nechcel
Ako to bolo celé? Ako sa Katalin Karikó dopracovala k
(m)RNA očkovaniu? Je to trochu dlhšia história. Začnime teda od konca. Môžeme
smelo vyhlásiť, že mimo vedecké kruhy, jej sláva začala práve tam.
Už niekoľko týždňov koluje na internete prejav Viktora Orbána, ktorí
s hrdosťou vyhlásil: „za (m)RNA očkovaním
stojí maďarská vedecká kapacita a americké peniaze“ toto vyhlásenie sa môže
niekomu zdať sympatické, no realita je o dosť zložitejšia.
Jednak vakcína nie je len jej zásluha, samotný postup vypracovala Katalin Karikó, ale na vytvorení očkovania pracoval nemalý tím vedcov. O vedecké schopnosti tejto „dámy“, ako ju nazval maďarský premiér, nejaví domovská krajina záujem už od roku 1985. Teraz je už dosť neskoro účelovo vyťahovať tento argument. Maďarská vláda nemá žiadnu zásluhu na jej úspechu. Toľko do úvodu k celej historke. Nechajme ale politiku. Poďme sa pozrieť kde to celé začalo, ako Katalin Karikó a tím vedcov vypracoval očkovanie, ktoré zachráni milióny ľudských životov.
Katalin Karikó sa narodila v meste Szolnok. Otec bol mäsiar a matka lekárenská asistentka, mala skôr bojovnejšiu chlapčenskú povahu. Na stromy liezla od malička šikovnejšie ako jej bratia. Ako ôsmačka získala tretie miesto v celonárodnej biologickej olympiáde. Neskôr, počas štúdií v gymnáziu Žigmunda Móricza si všimli jej nadanie na biológiu a chémiu. V roku 1973 už študovala génovú terapiu v na Segedínskej univerzite. Vďaka svojim vedomostiam ju veľmi skoro spoznali v najvyšších vedeckých kruhoch krajiny. V tom čase sa jej dostalo veľmi veľa inšpirácie a podpory, ako ona sama tvrdí.
Členská karta MTA Segedína 1978 (foto: MTA Szeged)
V tom čase mohla byť pri takých výskumoch ako obaľovanie DNA do tukových lipidov. Tu spoznala prvý krát mRNA technológie. Je to proces kedy sa z jadra bunky DNA sa prenesie informácia do obalu kde začne produkcia protilátok. „Bolo to veľmi motivujúce a táto motivácia mi vydržala dodnes aj počas beznádejných období v živote a sérii neúspechov.“ Dnes vďaka jej vytrvalosti zachraňujeme milióny ľudských životov.
Po diplomovej práci jej bolo pridelené prvé a zároveň posledné štipendium. Začala skúmať ako sa dá rozložiť RNA sekvencia na jednotlivé časti. Robila to pri Andrásovi Simoncsicsovi. „moja úloha bola syntéza antivirálnej molekuly, v tom čase som mala pocit, že všetko čo robím je nesmierne dôležité. Táto zodpovednosť a nadšenie vydržalo dodnes“
K. Karikó v laboratóriu 1989 (foto: businessinsider.com)
V roku 1985 počas reštrikčných opatrení a personálnych zmenách
vedeckého pracoviska ju bez udania dôvodu prepustili. Oznámenie jej doručili
v deň 30-ich narodenín. Našťastie v tomto období nastupoval búrlivý
rozvoj výskumu polymerázovej reťazovej reakcie (PCR). Rozhodla sa preto
o rázny krok emigrovať do USA.
S dvojročným synom, manželom a 900 dolármi zašitými v plyšovom
macíku sa vydali do neistej budúcnosti. Sumu 900 dolárov získali predajom auta
na čiernom trhu.
Karikó začína pracovať na Temple University, Philadelphia. Zanedlho ale musela opustiť aj toto miesto. „Po troch veľmi produktívnych rokoch som musela opustiť výskum, chcela som skúmať iným smerom, ako laboratórium kde som robila.“ Vyjadruje sa takto diplomaticky. Iné zdroje uvádzajú nezhodu so šéfom, ktorý sa jej vyhrážal zásahom imigračných úradov.
„Spoznať molekulárnu biológiu som sa naučila skutočnosti vo Washingtone“ – rozprávala. Medzi tým týždenne dochádza z Philadelphie od rodiny, ktorá tam ostala. Vracia sa až v roku 1989 do University of Pennsylvania, tu sa začína venovať možnostiam výskumu liečby s mRNA. Jej prvý projekt na výskum mRNA bol odmietnutý. Presne o tridsať rokov neskôr z tohto počiatočného štartovného projektu vznikla vakcína proti koronavíru.
Vo svojom pennsylvánskom domove (foto: Rachel Wisniewski)
Pri podávaní jej prvého projektu napísali: „ak do organizmu vnikne cudzia mRNA sekvencia, organizmus okamžite zaháji útok a rozloží ju“ , a na toto sa odvolávajúc jej každým rokom doručili zamietavú odpoveď. Darmo ukazovala čoraz presvedčivejšie výsledky, s projektom nechceli súhlasiť.
Cieľom nebola však vakcína ale všeobecná liečba: „mRNA som chcela vyvinúť na liečebné použite, na vakcínu som ani nepomyslela. Vložená mRNA sekvencia bielkovín by urýchlila liečbu kožných ochorení, alebo hojenie kostí a rán“ – povedala. „Existuje veľa bielkovín, ktoré sú kľúčové pri týchto procesoch, ak ich kóduje mRNA tak prečo by sa nedali dodať do tela z vonka, alebo naniesť na poškodenú kožu a do rán.“
Výskumníci vo Philadelphii Dr. Norbert Pardi a Dr. Katalin Karikó (foto: Nature)
Jej šéfovia boli čoraz menej tolerantní voči jej neústupčivosti a dali jej
ultimátum. Alebo sa poddá alebo ju vyhodia. Toto bol hlboký zlom v jej
živote. Druhá rana prišla ten istý týždeň. Diagnostikovali jej rakovinu. Čakali
ju dve operácie. Jej manžel medzitým prečkával v Maďarsku, skúšal
všemožným spôsobom získať zelenú kartu na vycestovanie do USA.
„Najviac ma zlomilo to ultimátum od šéfov“
– povedala. Podvolila sa obom.
Aj operácii aj vyhadzovu z práce. Z oboch vyšla ako víťaz. Z kardiológie kde pracovala sa dala preložiť na neurologické oddelenie, kde začala svoju metódu aplikovať na ľuďoch po mozgovej mŕtvici. Toto si už všimlo aj vedenie institútu, ale hlavne to keď „opravila“ neúspešnú vakcínu založenú na princípe fungovania DNA Drewa Weissmana v roku 1998: „snažili sme sa niečo skopírovať čím skôr, ja a pani Karikó. Dali sme sa do reči, porovnávali sme naše výsledky“ – spomínal Weissmann: „syntetizované mRNA aktivovali imunitný systém, vtedy sme nevedeli ešte prečo to je. Začali sme hľadať odpoveď“
Mala nižší plat ako vedľa nej pracujúca asistentka: „mala som plnú podporu Drewa, na toto som sa sústredila nie na negatíva.“ Weissmann bol úspešný, ambiciózny a hlavne bol muž! Získal podporu inštitúcie pre ich prácu. Karikó sa sústredila len na výskumnú prácu. Za pár rokov zistila, že ak vymení v RNA jeden nukeozid – uridin, na analógovú molekulu, ktorá nevyvoláva imunitnú reakciu, táto výmena vyvolá požadovanú reakciu organizmu. Podarilo sa to! Pokusy s myšami začali byť úspešné. Prišli ďalšie okrúhle narodeniny, tentoraz už naplnené úspechmi. Spolu prišli na metódu, ako vyrobiť syntetickú mRNA, ktorá sa dostane do bunky, bez zalarmovania imunitného systému. Svoje výsledky publikovali v roku 2005 (Pardi, Weissmann, Karikó), no veľkého ohlasu akademického sveta sa nedočkali. „Univerzita dala patentovať túto metódu a na moje päťdesiate narodeniny som poslala článok do časopisu Immunity.„
Po 15-tich rokoch tvrdej práce ju začala univerzita konečne podporovať.
Najprv ju štát podporil 100 000 USD, potom keď sa dokázalo, že ak podáme myšiam v mRNA nakódovaný Erythropoetin
vieme zdvojnásobiť počet Retikulocytov.
Erythropoetin (EPO) je ľudský hormón podporujúci tvorbu červených krviniek. Retikulocyty sú vývojové štádium červených krviniek (erytrocytov). Vznikajú v kostnej dreni z kmeňových buniek a v procese dozrievania sa menia na zrelé erytrocyty. Odrážajú dynamiku zmien v počte červených krviniek (erytrocytov). Počet retikulocytov v krvi odráža schopnosť kostnej drene tvoriť erytrocyty alebo mieru poškodenia ich tvorby.
Technológiu si dali patentovať. Spojili sa malou firmou z Mainzu, ktorú spoločne založili lekári a manželia Ugur Sahin a Özlem Türeci – BioNTech. Karikó by bola rada ostala vo vedeckom výskume v UPenn (University of Pennsylvania), odkiaľ musela v roku 1995 odísť. Povedali jej: „na mítingu sa dohodli, že musíš odísť.“ BioNTech jej ponúkol post zástupkyne riaditeľa, kde môže dozorovať mRNA výskum (2013). Ponuku prijala. Keď som oznámila univerzite, že odchádzam vysmiali ma: „tá firma nemá ani webovú stránku!“ Bolo to najhoršie rozhodnutie univerzitnej rady počas jej histórie.
Firma BioNTech a Pfizer v roku 2018 začala podľa objavov Karikó vyvíjať očkovanie proti chrípke. S predtuchou, že na skutočné výsledky treba ešte čakať roky a ešte dlhšie kým sa takáto vakcína môže presadiť na trhu.
Sídlo BioNTech (foto: wikipédia)
Teda vývoj očkovania
proti korona vírusu začal oveľa skôr ako samotné prepuknutie epidémie, tak,
že to nikto netušil. Preto trvalo len necelý rok vytvoriť dnešnú vakcínu,
ktorou budú zachránené milióny ľudských životov.
Zásluhu na tomto úspechu majú mnohí ďalší z firmy BioNTech, spolu
s Karikó a Weissmanom sú to aj rodáci z Maďarska, Gábor Boros
a Gábor szabó.
Pokračovanie poznáme. Narodila sa dvojdávková vakcína proti kovid19 s účinnosťou 94% o ktorej vie každý kriticky zmíšlajuci človek, že nám vráti život do normálu možno za necelého pol až roka. Európska únia zarezervovala v prvom kole 200 milión dávok. Samotná vakcína je revolučná. Nie, že nebosahuje čip 5G od Billa Gatesa, ale neobsahuje ani samotný vírus. Je to len dobre mierená informácia o protilátkach, preto vieme, že aj nežiadúce účinky budú minimálne. V čase prekladu článku je už zaočkovaných 5 milionov ľudí. Dnes je Katalin Karikó uznávaná vedkyňa. Viac krát do roka navštevuje svoju rodnú krajinu. Hoci sa jej vlastná krajina zriekla už dávno, ona sa nikdy nezriekla krajiny. Dcéru, ktorá je dnes 5 násobná olympijská víťazka vesliarka – Zsuzsanna Francia, vychovávala v rodnom jazyku. K tomuto si dlhé roky kupovala učebnice z Maďarka.
K. Karikó s dcérou (foto: businessinsider.com)
Keď sa dostavil úspech, cítila skôr spokojnosť ako radosť. Potom ako začali s hromadnou výrobou vakcíny povedala: „Vedela som, že to bude účinné!“ Nemá záujem byť v stredobode pozornosti. Berie to ako milé gesto, že ju teraz viacerí spomínajú, tak ako to bol naposledy Richard Dawkins, ktorý ju označil ako laureátku Nobelovej ceny. Očkovanie si podala sama: „Viem, že to funguje!“
Firmu BioNTech založil turecký manželský pár Uğur Şahin a manželka Özlem Türeci. V čase založenia firmy mal Sahin 36 rokov a manželka 33.
Sahin sa prisťahoval s matkou ako 4 ročný do Nemecka. Jeho otec tu bol už zamestnaný ako robotník v automobilke Ford. V roku 1984 maturoval v gymnáziu, v tom čase bol jediný turecký žiak v celej škole.
V kolínskej univerzite zložil doktorát v roku 1992. Ako lekár začal pracovať v Universität des Saarlandes v Homburgku. Tu spoznal budúcu manželku Özlem Türeci. Ona sa narodila už v Nemecku ako dieťa tureckých imigrantov. Firma začala pôvodne s výrobou vakcíny proti chrípke. K tomuto projektu sa pridala Karikó Katalin. Výrobu vakcíny proti covid19 spustila firma v januári 2020. Dnes patrí Şahin a Türeci do prvej stovky najbohatších podnikateľov krajiny. Ich celkový majetok činí 5 miliárd USD. Firma BioNTech je svetoznáma.
Foto: BioNTech SE/Twitter
Şahin a Türeci bývajú dodnes v priemernom byte v meste Mainz. Manželský pár chodí do práce na bicykli, auto nemajú. Po veľkom úspechu firmy Şahin nevymenil ani svoj zastaraný bicykel. Dnešná odhadovaná hodnota firny je 25 miliárd USD.
Ampulky na očkovaciu látku sa vyrábajú v Maďarsku. Nejde síce o Maďarského vlastníka, ale firma sídli území Maďarska. Ide o firmu SCHOTT Hungary Ltd. z 1,6 miliardy terajších ampuliek navýšia výrobu na 2,8. Nie je to veľa, nakoľko celosvetovo produkujú 50 miliárd takýchto borosilikátových fľašiek. SCHOTT Hungary Ltd. Má sídlo v obci Lukácsháza. Severne od mesta Szombathely.
Jo, nepovedal to. Minimálne preto, že nehovoril po slovensky. Ale som si takmer istý, že keby Komenský otvoril dnešný internet, dal by pred dielom učiteľa nádorov, názorov, nádor…..národov radšej prednosť kariére alkoholika.
Videl som už veľa vzácnych, raritných vecí. Ako malý som dokonca našiel v GTA III na ulici Mr.Whoopee a občas dokonca zahliadnem ešte jazdiacu Škoda Favorit v premávke. Čo som ale už naozaj dlho nevidel, by bol človek bez názoru.
Isteže, to čo som napísal znie asi absurdne. Ide však o kontext. Čo je to názor? Názor je dnes všetko. Názor je fidget spinner dnešných dní, bez názoru ste podobný lúzer ako decko, čo v 90. rokoch nemalo POGy . Za dávnych čias, keď sa chodilo k holičovi a nie barberovi a vegáni (ak existovali) tak burgre a slaninu proste nežrali, bol názor:
Povšimnime si prosím prvú časť definície – chápanie skutočnosti. Za oných bezvegánskych čias bolo na chápanie skutočnosti potrebné akosi najprv tú skutočnosť poznať. No a poznaniu predchádzalo skúmanie, pozorovanie, štúdium a tak podobne, proste všetky tie zložité a zdĺhavé veci, ktoré od vás vyžadovali v škole a tak podobne.
Zároveň sa tiež akosi bralo za normálne, že aj keď Žigo Praženica z Dolného Výplachu dlho skúmal a poznával drevené špalky a nástroje na obrábanie dreva a tak jeho chápanie skutočnosti ako sa má vybrať a opracovať drevo napr. na stavbu schodov bolo značne pokročilé a hodné zreteľa, nikoho by nenapadlo ísť sa Žiga pýtať na jeho názor na fyziku kozmických telies. Možno by dokonca mal Žigo pocit, že z neho robíte debila a vy by ste dostali po papuli. A zároveň bolo úplne normálne a akceptovateľné, že o niečom proste neviete nič a nebolo na tom ani nič zahanbujúce. Je pravda, že v krčmách a šenkoch sa odjakživa preberalo všetko možné, ale kvalitu (a zároveň toleranciu) debaty skôr než fakty ovplyvňovalo množstvo skonzumovanej borovičky, a prinajhoršom sa tiež vždy dalo dať po hube.
Ako sa teda vytváral názor za oných čias. Najjednoduchšie sa vždy vytvárali názory na politiku – ten, s kým súhlasíte mal pravdu a všetci ostatní boli …. A v zásade viac nebolo treba. Rovnako jednoducho sa dali vytvárať názory na náplň buchiet, kedy stačilo skonzumovať po jednej vzorke a názor na to, ktorá je najlepšia ste mali hotový. Zatiaľ žiadna veľká veda.
O niečo zložitejšie to bolo napr. s knihami. článkami, umením a podobnými vecami, kde sa akosi očakávalo, že než na ne budete mať názor, tak prv si ich prečítate/pozriete, ale aj od tohto sme v poslednej dobe akosi upustili, keďže sa zistilo, že prečítanie nadpisu musí stačiť…
No a najzložitejšie to bolo s názormi odbornými. Tu bolo treba naozaj značné úsilie a niekoľko krokov:
Napríklad bolo treba mať nejaké vedomosti. A to vyžadovalo štúdium. Ideálne systematické, ale minimálne aspoň základné a relevantné. Väčšinou sa začínalo napr. tým, že sa naučíte aspoň správne napísať to, čo chcete bližšie študovať. Znie to ako samozrejmosť, ale ….
Keď ste mali už nejaké vedomosti, začali ste sa v problematike pomaly nejako orientovať. Veci, čo na prvý pohľad žiadny zmysel nedávali, zrazu začnú ako zmysel dávať a vy začnete „chápať skutočnosti“ – tento pocit dobre poznajú študenti, teda aspoň, tí ktorí sa aspoň občas pokúsili regulérne študovať (alebo napísať svoju diplomovú prácu).
Keď už ste mali nejaké tie vedomosti, orientáciu v problematike, mohli ste sa pustiť do rozširovania „chápania skutočnosti“ v širšom kontexte. No a na to ste potrebovali fakty. Fakty sú potrebné aj v prípade, že poznáte súvislosti – môžete vedieť, že dve veci spolu súvisia, ale bez konkrétnych faktov nebudete vedieť ako veľmi.
No, a keď chcete fakty, tak musíte ísť k ich zdroju. Za pradávnych čias ste sa mohli uchýliť len k vlastnému pozorovaniu, za menej pradávnych už stačilo ísť do knižnice a fakty si dohľadať. Dnes máme fakty vo väčšine prípadov vo vzdialenosti menšej ako je dĺžka vašej paže (podľa toho, kde nosíte mobil).
Takto to teda fungovalo za oných čias. Je nutné povedať, že ani vyššie uvedený postup nezaručoval, že vaše „chápanie reality“ tj. NÁZOR, hlavne teda ten odborný, bude správny. Čím komplexnejšia bola problematika, tým väčšia šanca bola, že vám niekde niečo ušlo a vy tam proste máte medzeru. Tento efekt ľudstvo začalo eliminovať dvoma spôsobmi:
Vymyslelo koncept učiteľa, ktorý vás vyššie uvedenými krokmi vedie a tak to celé uľahčuje a zlepšuje kvalitu
Vymyslelo koncept „odborníka“ resp. „profesionála“ – tj. človeka, ktorého existenčným údelom je vyššie uvedené kroky aplikovať v čo najvyššej, najpresnejšej a najkomplexnejšej podobe a následne výsledným produktom – odbornými znalosťami a schopnosťami slúžiť ostatným pri riešení konkrétneho problému bez toho, aby sami museli celý proces aplikovať.
Ale dnes nie! Dnes je doba iná a veci sa už riešia inak. Historický vývoj najviac prial zdrojom – knižnice nahradil internet. „Nahradil“ však nie je správne slovo – presnejšie je vytlačil. Nešlo bohužiaľ len o zmenu formy – to by sme neboli tam kde sme. Problém je, že sa zmenil aj obsah, menovite – jeho kvalita. A keďže človek je tvor lenivý, to, k čomu sa dostane najjednoduchšie, po tom siahne najprv.
A tak začal koncept „chápania reality“ získavať prvú trhlinu – ľudia tu pyramídu opísanú vyššie otočili naopak – začali od zdrojov z ktorých začali čerpať fakty. Keďže ale chýbali prvé dva kroky – tj. vedomosti a orientácia v problematiky, nedokázali k faktom pristupovať systematicky a čo je najhoršie – nedokázali posúdiť kvalitu zdrojov.
Pri diskusii s človekom s touto vedomostnou chorobou zbadáte to, že určité fakty pozná a svoje názory formuluje v medziach nejakých faktov, ale chýba mu systematika – jednoducho povedané má v tom bordel. Nechápte ma zle – toto je niečo, čomu podliehame všetci (autora nevynímajúc), lebo v dnešnej dobe sa k dostupnosti zdrojov informácií staviame podobne všetci. Podstatné je, ako sa k situácii staviame v momente, keď sme konfrontovaní s realitou, ktorá sa od našich vedomostí odlišuje a resp. sme konfrontovaní s tým, že daný názor, vzniknutý z chaosu, je chybný. U ľudí, ktorí v niečom majú bordel, ale v inom sa vyznajú preto, že podstúpili vyššie uvedený proces systematického získavania vedomostí a formovania odborného názoru je tendencia akceptovať svoj omyl a eventuálne, v prípade keď druhá strana evidentne ovláda danú problematiku lepšie, ju využiť na rozšírenie svojich vedomostí. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
Tu sa však rozklad intelektuálnej integrity spoločnosti neskončil. Zistilo sa totiž, že ani zdroje nie sú nutné. Nutné je názor proste mať. Už neplatí „myslím, teda som“, už platí „som=mám názor“. Na čokoľvek, je to predsa normálne a je to moje ľudské právo. Názor sa dnes nevytvára, už ani zo zdrojov rôznej kvality, proste si sadnete a ono to príde. Ako ranná stolica (metafora nie len mechanizmom, ale aj výsledným produktom). Keby neprišlo, niečo je zjavne v neporiadku. Zmenil sa však aj účel. Za starých čias názory človeku slúžili ako určité mantinely, na základe ktorých v živote konal. Ak bol problém ten, že dané názory boli chybné až blbé, tak často tomu zodpovedalo aj výsledné konanie a nezriedka to viedlo k tomu, že vás mali za debila.
Opäť – ide o situáciu, do ktorej sa môže ľahko dostať každý z nás. Preto sme aj na toho vymysleli riešenie a síce, že názory môžeme upravovať, meniť alebo dokonca, ak zistíme, že je to absolútna ch*jovina, aj úplne zavrhnúť. Pokiaľ za výmenu názorov nebudeme pokladať snahu pretvoriť oponentov ksicht pomocou fyzickej sily aplikovanej päsťami, väčšinou to znamenalo diskusiu. Opäť sa vrátime do starých čias, kedy sa diskusia viedla vo forme „diskusných príspevkov“ – to je niečo, čo do vás vtĺkali na strednej škole – o tom, že názory treba vedieť formulovať a podporiť argumentami, a tieto zase faktami….atď. Opäť sme tam, kde sme boli. Zdĺhavé a zložité, nič, čo by patrilo do dnešnej doby. Vráťme sa na začiatok tejto časti – čo je podstatou názoru? Mať ho! Nie ste predsa „kripel“, ktorému chýba nejaký telesný otvor, nie?! Nemať názor je out. Vlastné, presnejšie „autentické“ názory nemajú len ovce, pričom autentické v tomto prípade znamená rovnaké ako X ďalších rovnako zmätených ľudí.
Už sme povedali, že názor je ako fidget spinner alebo POGy. A že ho treba mať. A načo je niečo mať, keď to nemôžete niekomu (najlepšie každému) ukázať? Veď keď neukážete, že ho máte, ešte si náhodou niekto bude myslieť, že vám chýba diera do …,„…ta to už de by sme boli?“ Našťastie aj v tomto nám moderná doba pomohla a prišli sociálne siete. A s nimi diskusie. Síce to už nie je ten štýl diskusie, kde sa príspevky začínajú oslovením „Vážené dámy/páni….“ a pokračujú argumentami, ale skôr začínajú „Ty zapredaný k****t!“ nasledované rannou mentálnou stolicou. Bohužiaľ stále to kazí možnosť, že vám niekto môže oponovať a pomerne ľahko z vás urobiť blbca čo drísta o veciach, ktorým absolútne nerozumie. Časy, kedy by nasledovala sebareflexia a nedajbože uznanie si chyby či dokonca zázrak v podobe ponaučenia sa už dávno pominuli – dnes máme vetu „Ja mám svoj názor!/To je môj názor!“ A tým sme skončili. Kvalifikácia, vedomosti, znalosti, prax, argumenty, fakty…..to všetko sú prežitky dôb dávno uplynulých, ritný otvor majú všetci rovnaký, či pomocný robotník, či profesor. Nemáte právo očakávať, že len preto, že ste sa niečomu venovali a študovali/praktikovali to systematicky celý život vás nejakým spôsobom stavia do lepšej pozície – ľudské práva hovoria jasne, každý má právo existovať a naša existencia je rovnocenná. A keďže sme napísali, že „som=mám názor“, je naše právo nielen názor mať, ale aj to, aby bol rovnocenný všetkým ostatným bez ohľadu na jeho farbu, vzhľad a konzistenciu.
Čo viedlo k napísaniu tohto textu? Ani neviem. V medicíne ma veľa ľudí varovalo pred vyhorením. V medicíne som (zatiaľ) nevyhorel, ale presne viem, o aký pocit inde – pretože rozhodne som vyhorel čo sa týka podstaty tejto stránky resp. fenoménu, ktorému sa od začiatku venuje. Slovo pandémia sa trochu podobá na slovo „Pandorina“ – a tam podoba nekončí. Pandémia ochorenia COVID-19 otvorila Pandorinu skrinku. V mnohých ohľadoch. V ohľadoch nepripravenosti. Jednotlivcov, spoločnosti a politikov. Museli zmeniť mnoho vecí ale mnoho vecí sa zmenilo aj samých od seba. Jedna z vecí, ktorá sa zmenila veľmi výrazne je virtuálny svet. Naučili sme sa virtuálne vzdelávať, virtuálne chodiť na kongresy, virtuálne obhajovať dizertačné práce, nakupovať, ščítavať sa….atď.
Zmenila sa ale aj tupota internetu. Zmenila – znásobila, zmalignizovala a metastázovala. Za dobu existencie tejto stránky som videl už všeličo – viac alebo menej smiešne, absurdné, smutné…Stále to však boli extrémy – ako napr. skupiny ľudí liečiaci sa bielidlom. Prišiel však COVID a uzavrel nás doma do bublín virtuálneho sveta. A rakovina virtuálneho sveta v podaní dezinformácií a Dunning-Krugerovho efektu dostala svoj substrát na rast naservírovaný aj s oblohou a teraz nás žerie zaživa. Ešte nikdy na internetene nebolo také bezbrehé množstvo tak neskutočnej a nebezpečnej a hlavne agresívnej hlúposti, ako je teraz. To už nie je záplava. To je proste oceán – žiadne brehy nevidieť.
Slovensko má už viac ako 10 000 obetí COVIDu. Ak je to číslo ťažko predstaviteľné, tak skúste a vykopte jeden hrob 90x200x200. A teraz to isté spravte 9999 krát znova. Zdá sa však, že efekt je opačný, než by sme čakali – neviedlo to k precitnutiu spoločnosti – práve naopak. Ignorácia opatrení a možnej prevencie sa už stáva skôr štandardom.
Ako prvé na to zdá sa doplatí očkovanie – zatiaľ čo v minulosti sme poukazovali na riziká jeho odmietania prepuknutím epidémií či objavením sa prípadov chorôb, ktoré sa už nevyskytli desaťročia, dnes tú máme pandémiu choroby, ktorú sme paradoxne nespôsobili poklesom očkovanosti a k očkovaniu proti nej sme sa najprv museli dopracovať. V literárnych príbehoch by toto bol ten poučný bod, ktorý by nás viedol k poučeniu, že riskovať sa neoplatí. V realite sa ale situácia obracia do tak absurdného smeru, že pár rokov dozadu by to nepredpokladal ani autor tohto textu – mám obavy, že sa blížime do situácie, kedy napriek stále prítomnej pandémii a všetkým jej rizikám a napriek existujúcej možnosti prevencie vo forme očkovania prídeme k bodu, že nebude koho očkovať (a nie preto, že by už každý zaočkovaný bol). A prečo to všetko, ako sme sa k tomu dostali?
Ak niekto v súčasnosti hovorí, že očkovanie proti Covidu nie je účinné, respektíve že neexistujú dostatočné dôkazy o jeho účinnosti, tak si danú problematiku vôbec nenaštudoval.
3. fáza klinického skúšania Pfizer/BioNTech/BNT162b2 mRNA vakcíny (18) porovnávala 21720 osôb, ktorým bola aplikovaná vakcína, a 21728 osôb, ktorým bola aplikovaná injekcia s fyziologickým roztokom (placebo). 2 dávky vakcíny zabezpečili 95% ochranu proti symptomatickej infekcii (infekcia s príznakmi). Pozorované nežiaduce účinky boli vlastne znaky imunitnej rekacie podobne ako u iných vakcín (vyčerpanosť, bolesť hlavy, bolesť svalov a kĺbov, zimnica, …).
Polack FP et al. Safety and Efficacy of the BNT162b2 mRNA Covid-19 Vaccine. N Engl J Med. 2020.
10 Nasledujúcich štúdií v tabuľke porovnávalo výskyt Covid infekcií, vrátane tých asymptomatických, u očkovaných a neočkovaných. Potvrdzujú vysokú účinnosť po očkovaní 2 dávkami Pfizer/BioNTech vakcíny.
štúdia
počet osôb
účinnosť 2 dávok proti infekcii
poznámka
Pawlowski (1)
31069 očkovaných 31069 neočkovaných
89%
Swift (2)
49220
97%
Thompson (3)
3950
90%
Björk (4)
805741
86%
Lumley (5)
13109
90%
Hall (6)
23324
85%
Shah (7)
144525
92%
zníženie šírenia nákazy o 60%
Heymann (8)
6286
89%
Dagan (9)
596618 očkovaných 596618 neočkovaných
92%
90% účinnosť proti asymptom. infekcii
Moustsen-Helms (10)
39040 seniori 331039 zdravotní pracovníci
64% 90%
Graf zo štúdie Pawlowski (1)
Výsledky ďalších 5 štúdií jasne ukazujú účinnosť Pfizer/BioNTech vakcíny proti asymptomatickej (bezpríznakovej) infekcii.
štúdia
počet osôb
účinnosť 2 dávok proti asymptom. infekcii
poznámka
Tang (11)
2776 očkovaných 2165 neočkovaných
90%
Haas (12)
6538911
92%
Angel (13)
5372 očkovaných 696 neočkovaných
86%
Regev-Yochay (14)
9650
65%
zníženie šírenia nákazy
Tande (15)
39156
80%
Graf zo štúdie Tang (11) Graf zo štúdie Angel (13) ukazuje okrem iného tiež vyšší podiel asymptomatických infekcií u neočkovaných v porovnaní s očkovanými
Pár poznámok na záver:
– očkovanie znižuje výskyt Covidu nielen u očkovaných, ale aj u neočkovaných prostredníctvom kolektívnej imunity (16, 17, 19)
– žiadna vakcína nie je na 100% účinná podobne ako napr. ani bezpečnostné pásy v aute nie sú na 100% účinné, preto je pochopiteľné, že malé percento očkovaných stále môže ochorieť (s ľahším priebehom ako u neočkovaných), a je taktiež pochopiteľné, že to nijako nevyvracia výsledky vyššie uvedených štúdií
– ak sa očkovaní nakazia, majú menšiu vírovú nálož, a tak aj významne nižšiu pravdepodobnosť šírenia infekcie v porovnaní s neočkovanými (20, 21, 22, 23)
3. Thompson MG BJ, Naleway AL, et al. Interim Estimates of Vaccine Effectiveness of BNT162b2 and mRNA-1273 COVID-19 Vaccines in Preventing SARS-CoV-2 Infection Among Health Care Personnel, First Responders, and Other Essential and Frontline Workers — Eight U.S. Locations, December 2020–March 2021. MMWR Morb Mortal Wkly Rep. 2021;ePub: 29 March 2021. http://dx.doi.org/10.15585/mmwr.mm7013e3external
4. Björk J. IM, Moghaddassi M., et al. Effectiveness of the BNT162b2 vaccine in preventing COVID-19 in the working age population – first results from a cohort study in Southern Sweden. medRxiv. 2021; https://www.medrxiv.org/content/10.1101/2021.04.20.21254636v1
5. Lumley SF RG, Costantindes B., et al. An observational cohort study on the incidence of SARS-CoV-2 infection and B.1.1.7 variant infection in healthcare workers by antibody and vaccination status medRxiv. 2021; https://www.medrxiv.org/content/10.1101/2021.03.09.21253218v1.full.pdf
6. Hall VJ, Foulkes S, Saei A, Andrews N, Oguti B, Charlett A, et al. COVID-19 vaccine coverage in health-care workers in England and effectiveness of BNT162b2 mRNA vaccine against infection (SIREN): a prospective, multicentre, cohort study. Lancet. 2021;397(10286):1725-35.https://www.thelancet.com/journals/lancet/article/PIIS0140-6736(21)00790-X/fulltext
8. Heymann AD. ZG, Shasha D., et. al. BNT162b2 Vaccine Effectiveness in Preventing Asymptomatic Infection with SARS-CoV-2 Virus: A Nationwide Historical Cohort Study. Lancet (preprint). 2021;https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=3796868
9. Dagan N, Barda N, Kepten E, Miron O, Perchik S, Katz MA, et al. BNT162b2 mRNA Covid-19 Vaccine in a Nationwide Mass Vaccination Setting. N Engl J Med. 2021.https://www.nejm.org/doi/full/10.1056/nejmoa2101765
10. Moustsen-Helms I EH, Nielsen J, et. al. Vaccine effectiveness after 1st and 2nd dose of the BNT162b2 mRNA Covid-19 Vaccine in long-term care facility residents and healthcare workers – a Danish cohort study medRxiv. 2021; https://www.medrxiv.org/content/10.1101/2021.03.08.21252200v1.full.pdf
11. Tang L, Hijano DR, Gaur AH, Geiger TL, Neufeld EJ, Hoffman JM, et al. Asymptomatic and Symptomatic SARS-CoV-2 Infections After BNT162b2 Vaccination in a Routinely Screened Workforce. JAMA. 2021.https://jamanetwork.com/journals/jama/fullarticle/2779854
12. Haas EJ, Angulo FJ, McLaughlin JM, Anis E, Singer SR, Khan F, et al. Impact and effectiveness of mRNA BNT162b2 vaccine against SARS-CoV-2 infections and COVID-19 cases, hospitalisations, and deaths following a nationwide vaccination campaign in Israel: an observational study using national surveillance data. Lancet. 2021.https://www.thelancet.com/journals/lancet/article/PIIS0140-6736(21)00947-8/fulltext
13. Angel Y. SA, Henig O., et al. Association Between Vaccination With BNT162b2 and Incidence of Symptomatic and Asymptomatic SARS-CoV-2 Infections Among Health Care Workers. JAMA (preprint). 2021;https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/33956048/
21.Bailly B et al. BNT162b2 Messenger RNA Vaccination Did Not Prevent an Outbreak of Severe Acute Respiratory Syndrome Coronavirus 2 Variant 501Y. V2 in an Elderly Nursing Home but Reduced Transmission and Disease Severity. Clinical Infectious Diseases. 2021. https://academic.oup.com/cid/advance-article/doi/10.1093/cid/ciab446/6276392
Už odnepamäti sa antivaxeri snažili spojiť očkovanie s neplodnosťou prostredníctvom neplauzibilných (vedecky nepravdepodobných) teórií a nikdy sa im ani to nepodarilo (1). Vakcíny proti Covidu nie sú výnimkou.
1.Najpopulárnejšia teória je, že Spike proteín vyprodukovaný našimi bunkami z mRNA z vakcíny je podobný proteínu Syncytin v placente a imunitná reakcia proti Spike proteínu tak môže skrížene reagovať aj proti placente a následne spôsobiť infertilitu. Prečo to má byť výhrada len vakcín a nie aj samotného Covidu, hoci obidve produkujú Spike proteín rovnako, antivaxeri nevysvetlili. Základný problém je ale v tom, že Spike proteín nie je ani zďaleka podobný Syncytinu (2). Protilátky proti Syncytinu u očkovaných tehotných nájdené neboli (3).
3D modelPorovnanie aminokyselinových sekvencií. Podobnosť sa dá nájsť pomocou Blast aplikácie v 4 aminokyselinách z 1273, resp. 538, čo je ale v reáli irrelevantné.
2.Bowman (4) aplikoval v preklinickej DART štúdii (štúdia vývojovej a reprodukčnej toxicity) potkanom 2-krát pred a 2-krát počas gestácie mRNA vakcínu v dávke ekvivalentnej 300-násobku dávky u ľudí pri prepočte na hmotnosť. Výsledky nepreukázali žiadne poruchy plodnosti, vývoja plodu a mláďat. Príklad niektorých z mnohých skúmaných parametrov podľa medzinárodných guidelines:
Porovnanie neurofyziologického vývoja mláďat u placebo a očkovanej skupiny pomocou jednoduchých vyšetrení.
3.Morris (6) skúmal dokopy 143 embryí v rámci asistovanej reprodukcie u očkovaných a neočkovaných a nenašiel žiadne signifikantné rozdiely so záverom, že teórie viniace očkovanie za sterilizáciu sú nepodložené. Orvieto (7) analyzoval v procese asistovanej reprodukcie parametre spermií, vajíčok a embryí 36 párov pred a po očkovaní 2 dávkami mRNA vakcíny. Výsledky taktiež nepreukázali negatívny vplyv očkovania.
4.Gonzales (5) vyšetril ejakulát 45 dobrovoľníkom pred a po očkovaní mRNA vakcínou. Po očkovaní sa síce všetky parametre signifikantne zlepšili, autori to však pripisujú individuálnej variabilite, regresii k priemeru alebo dlhšej abstinencii pred odovzdaním druhej vzorky. Safrai (10) nenašiel signifikantné rozdiel spermogramu pred a po očkovaní 43 mužov.
Porovnanie základných parametrov ejakulátu pred (Baseline) a po (Follow-up) očkovaní v štúdii Gonzales (5).
5.Tehotné ženy pochopiteľne neboli zaradené do premarketingových klinických štúdií Covid vakcín a ženy v nich boli požiadané, aby sa snažili vyhnúť tehotenstvu. Napriek tomu viaceré otehotneli. Doteraz sa nezistil žiadny signifikantný rozdiel v počte spontánnych potratov v očkovaných a neočkovaných skupinách (8). Postmarketingová surveillance v USA, kde bolo začkovaných už viac než 35691 tehotných, tiež nezaznamenala žiadne riziká pre tehotné ženy a plod (9).
Náhodné tehotenstvá počas klinických skúšok Covid vakcín zhrnuté v komentári Male (8).
Záver:
Teória, že očkovanie Covid vakcínami spôsobuje neplodnosť, je v rozpore so základnými vedeckými poznatkami, kvalitnými preklinickými a klinickými údajmi.
2.Kloc M et al. Exaptation of retroviral syncytin for development of syncytialized placenta, its limited homology to the SARS-CoV-2 spike protein and arguments against disturbing narrative in the context of COVID-19 vaccination. Biology. 2021.https://www.mdpi.com/2079-7737/10/3/238
4.Bowman CJ et al. Lack of effects on female fertility and prenatal and postnatal offspring development in rats with BNT162b2, a mRNA-based COVID-19 vaccine. Reproductive toxicology. 2021.https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC8163337/
Uvedené grafy zo štúdie Xie (1) jasne ukazujú, že Covid pacienti musia byť častejšie prijatí na jednotku intenzívnej starostlivosti a častejšie potrebujú umelú pľúcnu ventiláciu. Covid je závažnejšie ochorenie so signifikantne vyššou smrtnosťou než chrípka. Tieto závery boli potvrdené aj ďalšími štúdiami z USA (2), Francúzska (3) a Nemecka (4, 5).
Zdroje:
1.Xie Y et al. Comparative evaluation of clinical manifestations and risk of death in patients admitted to hospital with covid-19 and seasonal influenza: cohort study. BMJ. 2020. https://www.bmj.com/content/371/bmj.m4677
Ľudia v mojom okolí vedia, že som v tomto smere už takpovediac vyhorel a prestal som na tieto veci reagovať, pretože miera absurdnosti do ktorej spoločnosť klesla je jednoducho za hranicami mojej tolerancie.
K vyjadreniu som dostal video, ktoré si ľahko nájdete a v ktorom som teda očakával, že sa, vzhľadom na názov dozviem, prečo si máme robiť zásoby jódu (alebo len to, že Vocca pozeral seriál Chernobyl a z nejakého dôvodu považuje COVID-19 za rádioaktívny spád…)
V predošlom odporúčaní nášho renesančného polyhistora (myslené aboslútne úprimne, autor tohto statusu má narozdiel od Voccu len jednu vysokú školu…) sme sa dozvedeli, že COVID je možné liečiť Bromhexinom s vodkou. Či k tomuto zisteniu viedlo absolvovanie barmanského kurzu, alebo epizóda Simpsonovcov „Ohnivý Vočko“ (séria 3 epizóda 10) sme sa už nedozvedeli. Rovnako sme sa nedozvedeli prečo by sme sa mali zásobovať jódom.
Video má 18 minút a po polhodinovom zbieraní odhodlania som ho začal pozerať. Prvý dojem, ktorý ma napadol bol hlavne ten, či kokteil „Ohnivý Vocca“ z vodky a Bromhexinu nie je ešte stále aplikovaný aj v rámci prevencie…Úprimne sa priznám, nedokázal som to video dopozerať. Vydržal som asi 4 minúty. Buď som už príliš starý, príliš vyhorený ale takú znôšku najprimitívnejšej demagógie, bezostyšných klamstiev a primitívneho populizmu a primitivizmu a nezmyslov vôbec môj mozog jednoducho nedokáže poňať. Keďže som ale nutne potreboval tú informáciu prečo jód, video som asi po minútových dielikoch „preskákal“, ale bohužiaľ – žiadnu informáciu som sa nedozvedel. Zato som sa dozvedel, že on užíval Bromhexin a vodku a žije a aha, tí, o ktorých sa starali lekári zomreli (no jo, Führer, ale skúšal si to len na sebe, takže nevieme, či to funguje aj na normálnych ľudí alebo len na vypatlaných fašistických duševných mrzákov).
Tak to skúsim aspoň všeobecne a možno sa ľudia niečo nové naučia – Čo jód a ľudské telo?
Jód je prvok – halogén, v 17 skupine PTP, kde spolu sním je ešte niekoľko prvkov, ktoré sú v niečom podobné ale zároveň aj extrémne odlišné. Realita je taká, že s nimi v bežnom živote v zlúčeninách prichádzate do kontaktu pomerne často, avšak v čistej podobe pravdepodobne nikdy (keďže sú v tejto podobe veľmi reaktívne a jedovaté) – Fluór je žltý plyn, Chlór je zelenožltý jedovatý plyn, ktorý za WWI bol použitý ako prvá chemická zbraň, bróm je červenohnedá tekutina, jeden z dvoch prvkov, ktoré sa za atmosferických podmienok vyskytujú v kvapalnej podobe no a jód sú čierno-modrasté kovovo lesklé kryštáliky. Ich zlúčeniny sú často neškodné (napr. taký chlorid sodný – kuchynská soľ), so žiadnym z týchto prvkov by som ale rozhodne neodporúčal manipulovať v elementárnej podobe len tak, nieto ešte sa pokúšať ich požiť.
Jód v medicíne má veľmi významné postavenie – ako však správne očakávate, nie v súvislosti s COVID-om. Jód je významný „biogénny prvok“ – toto slovné spojenie znamená, že je pre život prakticky nevyhnutný a v ľudskom tele zohráva esenciálnu úlohu.
Najvýznamnejšia úloha jódu v ľudskom tele, ako väčšinou vedia už absolventi základnej školy, je v štítnej žľaze. Tá jód aktívne vychytáva a zabudováva ho do molekuly hormónov, ktoré produkuje – tyroxínu a trijódtyronínu. Štítna žľaza zároveň, narozdiel od ostatných endokrinných žliaz, vo svojej mikroskopickej štruktúre časť produkovaných hormónov a prekurzorov skladuje vo forme koloidu v mikroskopických folikuloch vo vnútri tkaniva. To vedie k tomu, že štítna žľaza skutočne obsahuje výrazné množstvo jódu a jej tkanivo napr. na CT vyšetrení je výraznejšie pohlcuje RTG žiarenie v porovnaní s ostatnými orgánmi (tento efekt ešte bude spomínaný).
No a práve štítna žľaza je ten orgán, ktorý začne „haprovať“ v prípade, že je jódu v potrave nedostatok. Keď nie je jód, nie je ani z čoho vyrábať hormóny a to vedie k ich nedostatku a k niekoľkým významným problémom. Prvý z nich je hypotyreóza, tj. nedostatočný funkcia štítnej žľazy resp. nedostatok ňou produkovaných hormónov. Druhým problémom je, ak tento stav nastae v čase, keď dochádza k vývoju mozgu, tj. u detí – a to vedie k vzniku stavu, ktorý sa nazýva kreténizmus (nie, to nie je nadávka, to je reálna diagnóza). Tretím problémom je sprievodný jav nedostatku jódu a síce, že telo sa zúfalo snaží docieliť ich tvorbu a tak (cestou hormonálnej stimulácie) zväčšuje tkanivo, ktoré ich má produkovať – a to vedie k zväčšovaniu štítnej žľazy – tzv. strume (po ľúbozvučneslovensky „hrvoľ“)Jód sa v tele vyskytuje ešte aj v iných tkanivách – napr. slinnej žľaze, prsnej žľaze, výstelke niektorých slizníc a tak podobne, ale nemá zmysel to detailne rozoberať, nakoľko nič z toho s COVIDom nesúvisí.
Nedostatok jódu by rozhodne problém bol, a v minulosti aj bol a to hlavne v oblastiach, ako je Slovensko – nemáme totiž more. Ryby a morské plody sú dobrým prirodzeným zdrojom jódu. Ak je jódu v prostredí, tj. aj v potrave nedostatok, je možné ho pomerne ľahko dodať do potravy – keďže ide o veľmi malé množstvá, bez problémov je možné fortifikovať rôzne potraviny napr. jodidom sodným a túto fortifikáciu väčšina z nás pozná (a vôbec si ju neuvedomuje) vo forme jodidovanej kuchynskej soli.
Medicínsky do tela dodať vo veľkom jód je potrebné len za veľmi špecifickej situácie – havárie jadrovej elektrárne. Ako som vyššie napísal, štítna žľaza jód vychytáva a skladuje ho vo svojom tkanive. Pri tomto procese ju nezaujíma, aký atóm jódu vychytí – či stabilný, alebo napr. rádioaktívny jód-131. Ak by ste sa ocitli 26. apríla roku Pána 1986 v istom mieste na Ukrajine, okolo vás by bolo pomerne dosť atómov jódu-131, ktorý sa vyskytuje medzi produktmi štiepnej reakcie reaktorového paliva v jadrovom reaktore. Ak vaše telo takýto atóm prijme, napr. tým, že ho vdýchnete, následne prehltnete a nakoniec sa dostane do štítnej žľazy, bude intenzívne žiariť a rádioaktívnym žiarením ožarovať okolité bunky no a ako vieme – žiarenie je dobrý sluha ale zlý pán a po určitej dobe to môže viesť (a väčšinou aj vedie) k nádorovému bujneniu. (Tento efekt sa používa aj opačne v nukleárnej medicíne pri liečbe rakoviny štítnej žľazy)Štítnej žľaze môžeme zabrániť zabudovaniu rádioaktívneho jódu tým, že jej ponúkneme dostatok stabilných atómov – a to je dôvod, prečo Dr. Uljana Chomjuková v seriáli Chernobyl ihneď po zistení, že na okne majú jód-131 užila tabletku jodidu draselného a ponúkla aj kolegu. Ešte raz – tento prvok je vo vnútri jadrového reaktora. A jadrový reaktor za normálnych okolností je a zostáva zatvorený. Takže dokiaľ nemajú v Mochovciach nejaký seriózny problém, nie je žiaden dôvod zobať jódové tablety.
Jód a mikróby – aj tu medicína využíva vlastnosti jódu. Nie však ako antibiotikum resp. antivirotikum – tj. lieky na VNÚTORNÉ použitie, ale ako antiseptikum, tj. liek resp. prostriedok na VONKAJŠIE (na kožu, maximálne na sliznice) použitie – zatiaľ čo v minulosti to bola jódová tinktúra (tj. roztok jódu rozpusteného v alkohole), dnes sa za týmto účelom používajú roztoky jodidovaného povidónu, a to z veľmi jednoduchého dôvodu – sú menej dráždivé a menej toxické. My lekári ich poznáme pod názvami ako Betadine, Braunol a pod., laici ich poznajú ako to oranžové, čím mali naširoko pomazané oblasti kde mali nejakú ošetrenú ranu napr. po operácii.
Posledným, nemenej významným využitím jódu je jeho použitie v kontrastných látkach, ktoré my rádiológovia používame. Jód má pomerne veľký atóm a ako taký je teda schopný dobre pohlcovať RTG žiarenie. Ak teda jeho atóm zakomponujeme do molekuly, ktorú môžeme v dostatočnom množstve aplikovať do cievy alebo nejakej telesnej dutiny, získame dobrú kontrastnú látku. V tomte smere existuje niekoľko rôznych látok, ktoré je možné aplikovať priamo do krvného obehu bezpečne vo väčšom množstve (okolo 100 ml pri jednom vyšetrení) a zároveň ich telo pomerne rýchlo vylučuje obličkami. Aj v tomto smere však je na mieste opatrnosť, nakoľko existuje jednak riziko alergickej reakcie (ako pri každej látke podávanej v medicíne do organizmu), zároveň podaná kontrastná látka zaťaží dočasne obličky, ktoré musia vylúčiť veľké množstvo prebytočného jódu a to môže byť problém hlavne u ľudí, ktorí už vážnejšie poškodenie obličiek majú – preto kontrastnú látku rádiológ podáva len, keď je to potrebné a zároveň pred tým overujeme, či pacient nie je alergický a či jeho obličky fungujú dostatočne.
Opäť sa dostávame k tomu, čo sme už veľakrát opakovali – ľudské telo, jeho biochémia a jednotlivé chemické zlúčeniny nefungujú na spôsobo „čím viac prúžkov, tým viac Addidas“. Že vaše telo niečo potrebuje, neznamená automaticky, že najlepšie je v tom vaše bunky utopiť. „Dosis facit venenum“ povedal Paracelsus (ten ozajstný, nie ten z videa) – tj. dávka robí jed. Áno, vaše telo jód potrebuje, ale ak sa ním predávkujete, tak si môžete ublížiť, no a v prípade, že by niekoho napadlo vyzobať rovno elementárny jód, tak sa môže aj otráviť (v zmysle akože … +). Predávakovaním jódom, a tým sa myslí aj jódidovými tabletami, Lugolovým rozotokom a inými formami, si paradoxne tiež môžete privodiť hypotyreózu, strumu, ale tiež obraz tzv. „jód-Basedowovho fenoménu“ a síce, že sa u pacienta objavia príznaky hypertyreózy. Pri výraznejšom predávkovaní sa objavia regulérne príznaky otravy ako pocit kovovej chuti v ústach, bolesti brucha, zvracanie a tak podobne.
Čo má jód spoločné s COVIDom sme sa nedozvedeli, ani to, prečo by ste si mali robiť zásoby jódu (ak teda Vocca neočakáva nejakú jadrovú katastrofu…) Ak chcete mať istotu, že má vaše telo dostatok jódu – platí to, čo pri ostatných prvkoch ako zinok, selén, hročík a tak podobne – jedzte pestrú stravu. Používajte jodidovanú alebo morskú soľ, doprajte si raz za čas morské ryby alebo morské plody. Žiadna veľká veda. No a keď sa chcete chrániť proti COVIDu, na to tu máme očkovanie.
Od vzniku pandémie vírusu SARS-CoV-2, sa dala predpokladať rozsiahla snaha sústrediť sa na prevenciu infekcie vírusom SARS-CoV-2, a to vývojom vakcín. Konečne sa podarilo pretransformovať roky výskumu technológie mRNA vakcín a vytvoriť tým naozaj účinné preparáty na prevenciu ochorenia COVID- 19.
Ale ako to už býva, s novými technológiami prichádza strach. Ľudia sa zvyčajne boja toho, čomu nerozumejú a práve tento strach je perfektne zneužiteľný osobami, ktorí potrebujú zviditeľniť seba, alebo svoje stránky a tým viac zarobiť.
Pravdepodobne v zúfalej snahe očierniť tento nový medicínsky pokrok, niektorí z týchto ľudí začali tvrdiť, že vakcíny na báze mRNA sú vlastne génová terapia. Slovo génová terapia znie tak seriózne, vážne, ale predovšetkým strašidelne! Keď si niekto prečíta, že ide o génovú terapiu, ihneď spozornie a tvrdí: „Mne teda nikto moju déená meniť nebude!!!“. Ubezpečujem vás, nikto vám tú déená meniť ani nechce. Po prvé, nerozumiem, z akého dôvodu by to niekto robil a čo by tým získal, ale jasné, že sa určite dá vykonšpirovať nejaký komplikovaný a nepravdepodobný dôvod (to sa dá urobiť so všetkým). Po druhé, takto mRNA vakcíny nefungujú a nefunguje takto ani molekulárna biológia.
Génová terapia je v skratke typ liečby niektorých ochorení, kedy sa vysekne časť „chorej“ DNA a nahradí sa zdravou. Lenže táto technológia nie je práve jednoduchá a už vôbec nie lacná. Napríklad prvé 4 dávky lieku nusinersen, ktorým sa lieči spinálna svalová atrofia, stoja 750 000 dolárov… prvý rok. Potom je potrebná dávka každé štyri mesiace, pričom ročná liečba predstavuje približne sumu 350 000 dolárov. Myslím si, že je to celkom slušný rozdiel oproti cca 20 eurám za jednu dávku vakcíny. Ale pravdaže, svetové elity prišli nato ako urobiť z jednej z najdrahších typov liečby jednu z najlacnejších a teraz nás čaká genocída! A armageddon! A všetci zomrieme! Poďme zaútočiť na lídl!! Pravdaže žartujem….
Nato aby vám mRNA vakcína mohla zmeniť DNA, by musela prekonať množstvo obranných mechanizmov, ktoré sa vyvinuli v priebehu evolúcie, a ktorých cieľom je zabrániť presne tomu, aby sa akákoľvek bunkou potulujúca sa mRNA mohla dostať do jadra bunky (kde sa nachádza DNA) a zapísať sa spätne do nášho genómu. Ak by sa to stalo, spôsobilo by to v bunke obrovský chaos a takáto bunka by neprežila – inak povedané, nebolo by to zlučiteľné so životom. O tomto hovorí základná dogma molekulárnej biológie.
Vakcínová mRNA si jednoducho iba požičia náš bunkový aparát na výrobu bielkovín, ten aparát vyrobí spike (S) proteín vírusu, ukáže ho našim imunitným bunkám a tie proti nemu začnú bojovať. Táto mRNA sa nedostane k našej DNA.
Nato, aby sa mRNA mohla prepísať do našej DNA, by sa najprv musela mRNA z vakcíny dostať do jadra bunky (chvalabohu nato neexistuje mechanizmus), potom by sa musela prepísať z mRNA do DNA, následne by sa musela DNA „rozpliesť“ (čo je pravdaže prísne regulovaný proces, ktorý nemôže len tak spustiť nejaká mRNA v jadre bunky), pretože keď je neaktívna, to znamená, keď sa práve z nej neprepisujú gény do bielkovín, naša DNA je tuho usporiadaná okolo tzv. histónov. Ďalej, mRNA už prepísaná do DNA by musela vyseknúť časť našej DNA a vložiť sa namiesto nej. Tento proces je takmer nemožný, aj keď existujú výnimky, ale aj tie výnimky, resp. procesy, sa neaktivujú len tak, lebo nám niekto pichne mRNA vakcínu. Sofistikovanejší konšpirátor môže teda povedať: „Ale čo vírusy ako HIV, ktoré sa nám vedia zapísať do genómu, alebo čo také retrotranspozómy?“ Áno, teoreticky je možné, že by sa vyššie opísaný proces mohol stať. Lenže, je extrémne nepravdepodobné, že spomedzi množstva mRNA, ktorá sa neustále tvorí v našich bunkách, by enzým reverzná transkriptáza (človek by musel byť infikovaný HIV vírusom) alebo retrotranspozómy dokázali chytiť práve tú vakcínovú mRNA a prepísať ju do našej DNA. V skratke, nato aby sa mohla mRNA z vakcín prepísať do našej DNA, bol by potrebný komplexný aparát a extrémne nepravdepodobná udalosť, že by sa niektoré časti toho aparátu nachádzali v pravý čas na pravom mieste. Takže či už vírusová reverzná transkriptáza alebo retrotranspozómy (ktoré by sa museli najprv aktivovať) sa nebudú len tak kamarátiť s nejakou mRNA z vakcíny. Pretože všetko v bunkách je (chvalabohu) prísne regulované a na všetko je potrebný „kľúč“. Keby to tak nebolo, neboli by sme ani my.
Mimochodom, ak by tento proces mohol nastať pri mRNA vakcínach, mohol by teda nastať, aj keď sme reálne infikovaný vírusom SARS-CoV-2, alebo akýmkoľvek iným vírusom. Ďalej treba dodať, že polčas rozpadu mRNA z vakcín (aj všeobecne) je krátky, ale áno, aj nepravdepodobná udalosť môže nastať, keď jej dáme dostatočne veľa času. Ale teda načo zbytočne riskovať zapisovanie vírusovej RNA pri reálnej infekcii vírusom SARS-CoV-2, kedy je teda dávka RNA, mRNA a pod. omnoho vyššia, ako keď nám niekto pichne vakcínu.
Take home message: Nenechajte sa ovplyvňovať strašidelnými názvami. Nech už sa o technológii mRNA vakcín hovorí akokoľvek (génová terapia, génová manipulácia a podobne), dôležité je to, že vám táto vakcína nijako nezasahuje do DNA, ani sa tam nezapisuje, ani ju nijako neovplyvňuje. A ľuďom, ktorí veria že nás manipulujú Soroš alebo Gates, alebo ktokoľvek iný, by som zase navrhol zamyslieť sa, či nie sú práve oni manipulovaní rôznymi konšpirátormi cez svoj úplne ľudsky pochopiteľný strach.
„Hlavnou prekážkou vedeckého skúmania [tohto fenoménu] je problém nájsť pevnú pôdu pod nohami v bahne omylov, sebaklamov a priamych podvodov… dokonca aj v rukách lekárov s vysokým charakterom je pomer pravdy a omylu ako Falstafovho polpenny chleba k jeho neúnosnému kusu vreca.“ Takto sa vyjadril jeden rozhľadený hypnotizér v čase rozkvetu hypnózy pred takmer sto rokmi. (1) To isté platí aj pre súčasnú akupunktúru. (2)
Pri čítaní reprezentatívneho výberu asi štyroch stoviek článkov a dvoch desiatok kníh akupunktúrnej literatúry som zistil, že jej väčšinu tvoria spisy konvertitov, neprístupných akejkoľvek kritike, ktorí hlásajú hermetickú doktrínu vo vlastnom ezoterickom žargóne, hojne popretkávanom čínskymi slovami. Prirodzene, finančná korisť módnej liečby priťahuje aj húfy pochybných prevádzkovateľov a bezohľadných oportunistov, ktorí sa len zriedka obťažujú s tlačou. Menšina akupunkturistov, najmä tých s lekárskym vzdelaním, sa snaží udržať si spojenie s hlavnou časťou lekárskej profesie; snažia sa, často úspešne, prezentovať akupunktúru svojim nezasväteným kolegom vecným spôsobom ako cenný príspevok do terapeutického arzenálu ortodoxnej medicíny; používajú umiernený jazyk a termíny modernej medicíny. Tento kritický prehľad sa zaoberá najmä argumentami týchto zástancov.
Nevidím veľký zmysel v argumentácii proti očividným absurditám, napr. že akupunktúra lieči akútnu bacilárnu dyzentériu, že je účinná pri zvládaní horúčky alebo že posilňuje „protizápalové, protišokové a antiparalytické schopnosti organizmu“, alebo že má význam pri liečbe konjunktivitídy, centrálnej retinitídy, krátkozrakosti a katarakty – zázraky, ktoré majú imprimatur Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). (3)
História akupunktúry
Staroveký pôvod akupunktúry pravidelne používajú zástancovia akupunktúry ako dôkaz jej vnútornej hodnoty. Ak si uvedomíme, že za posledných dvetisíc rokov nedošlo v teórii akupunktúry k žiadnemu koncepčnému vývoju, jej starobylosť je zároveň jej záhubou. Lu a Needham (4) poskytli vedecký výklad dejín akupunktúry a je škoda, že ich kniha je poznačená nekritickým prijímaním pseudovedeckých tvrdení moderných akupunkturistov a text je plný zázrakov akupunktúrnej hagiografie. Postoj autorov možno posúdiť z naivného priznania jednej z nich, ktorá bola svedkom toho, ako „jej matka v roku 1909 prekonala krízu cholery pomocou akupunktúry“. Voľná zmes fantázie a historických faktov v tejto autoritatívnej knihe je pascou pre nepozorných. Akupunktúra sa vo svojich počiatkoch (tretie až prvé storočie pred n. l.) používala ako forma púšťania krvi pri magicko-náboženskom rituáli, počas ktorého sa umožňoval únik zlomyseľného ducha choroby. Humorálny koncept bol čoskoro nahradený konceptom vitálnej energie (pneuma, resp. Qi).
Čchi prúdi v kanáloch pod povrchom tela. Akupunktúrne body sa nachádzajú pozdĺž týchto meridiánov v miestach, kde sa dá na kanály Qi priamo napojiť ihlou. Pôvodne existovalo 365 takýchto bodov, ktoré zodpovedali dňom v roku: ľudský mikrokozmos odrážal kozmický čas. Stimulácia akupunktúrnych bodov môže nielen uvoľniť prebytok Čchi, ale aj napraviť jej nedostatok, čím sa udržiava harmónia medzi protikladnými metafyzickými princípmi Jin a Jang. (5)
Jediným vývojom v posledných dvoch tisícročiach bol postupný nárast počtu akupunktúrnych bodov, ktorých je v súčasnosti viac ako dvetisíc. (Tento nárast šikovne využili apologéti akupunktúry na zahmlenie negatívnych výsledkov kontrolovaných štúdií – keďže akýkoľvek náhodný bod je s väčšou pravdepodobnosťou akupunktúrnym bodom, „nemožnosť výberu placebo bodov“ vylučuje možnosť objektívneho hodnotenia akupunktúry!(6))
Akupunktúra sa dostala do Európy v sedemnástom storočí a odvtedy bola v štyroch veľkých vlnách odmietnutá, znovuobjavená a opäť zabudnutá. (7) V posledných dvoch desaťročiach tohto storočia bola akupunktúra v Európe pomerne dobre zavedená, hoci mnohí lekári vrátane Thomasa Sydenhama boli skeptickí. (8) Niekoľko významných francúzskych lekárov a chirurgov (Dujardin, Vicq-d’Azyr, Berlioz, Cloquet) obhajovalo akupunktúru v osemnástom a devätnástom storočí, ale na iných, rovnako významných lekárov neurobila dojem. Napríklad Trousseau a Pidoux vo svojej Traite de Therapeutique (1836) obvinili doktora Louisa Berlioza (otca skladateľa), že vzkriesil absurdnú doktrínu zo zaslúženého zabudnutia. (9) Elektroakupunktúru, dnes takú populárnu, prvýkrát použil Sarlandiere pred rokom 1825. (10) Soulie de Morant, francúzsky diplomat v Číne, fascinovaný akupunktúrou ako liekom na choleru, vydal v roku 1939 vplyvnú knihu LAcupunture Chinoise.
Zatiaľ čo Francúzsko a Nemecko boli hlavnými európskymi krajinami, ktoré akupunktúra učarovala, občasné vzostupy boli badateľné aj v Anglicku v 19. storočí. V roku 1829 redaktor časopisu Medico-Chirurgical Review napísal: „Prednedávnom sa mestom ozývalo ‚akupunktúra‘, každý o nej hovoril, každý ňou liečil nevyliečiteľné choroby, ale teraz sa o nej nehovorí ani slovo.“ (11) V roku 1871 Teale citoval svojho priateľa z Birminghamu: „Pichali sme si pol tucta ihiel do deltového svalu… niekedy s ‚úžasnými‘ výsledkami.“ (12) Bolo mnoho ďalších nadšených správ. (13)
Veľkú časť tohto ihličkovania vykonávali lekári, ktorí nemali žiadne znalosti o čínskej akupunktúre, ale výsledky boli rovnako pôsobivé aj medzi veriacimi. Zistilo sa, že pichanie ihiel do „spúšťových“ bodov (trigger points) pri bolestivých ochoreniach pohybového aparátu je prospešné. Tento takzvaný „efekt ihiel“ bol nedávno znovuobjavený, ale venuje sa mu málo pozornosti, pravdepodobne preto, že je zbavený orientálnej mystiky. (14)
Je iróniou, že zatiaľ čo Európania koketovali s ihlami, Číňania zakázali akupunktúru, najprv v roku 1822 a potom niekoľkokrát neskôr, pričom posledný zákaz vydala vláda Kuomintangu v roku 1929. Podobný osud mala akupunktúra aj v Japonsku, kde bola táto prax oficiálne zakázaná v roku 1876. Čo bolo dôvodom tejto zmeny postoja k praxi uctievanej tisíce rokov? Lu a Needham, ktorí neboli ochotní pripustiť možnosť, že akupunktúra je málo užitočná, sa snažili vysvetliť toto náhle znehodnotenie akupunktúry „podivnou viktoriánskou prudériou“ ultrakonfuciánskych moralistov. (15) Pravda je zrejme prozaickejšia a jej zrnká možno nájsť v čínskej komunistickej rétorike: „pošliapanie kultúrneho dedičstva“ a „kultúrna agresia“ západných imperialistov v Číne 19. storočia znamená okrem iného aj zavádzanie západných lekárskych poznatkov vrátane očkovania; výučbu anatómie, chirurgie, anestézie; a pitvy. (16)
Huard a Wong citujú zo zápisnice napísanej v 19. storočí niekoľkými čínskymi lekármi, ktorí boli práve svedkami pitvy dvoch anglických námorníkov: „Sme ohromení vašou láskavosťou, ale všetko, čo sme práve videli, je v úplnom rozpore s učením v našich knihách. “ (17)
Po víťazstve komunistov v roku 1949 bola akupunktúra spolu s ďalšími formami tradičnej čínskej medicíny na Maov príkaz obnovená. Bolo to pragmatické politické riešenie problému zabezpečenia zdravotnej starostlivosti pre viac ako pol miliardy obyvateľov, keď v mestách bolo len dvadsať až tridsaťtisíc lekárov vyškolených v západnej medicíne, ktorí sa starali najmä o bohatú a zahraničnú klientelu. (18)
Prvá európska ozvena tohto oživenia zaznela v Sovietskom zväze po návrate sovietskych lekárov z Číny, kde v rokoch 1956 – 1957 absolvovali kurzy terapie čen-čchou (akupunktúra a moxovanie). (19) Po prerušení politických vzťahov však publikácie o akupunktúre v Sovietskom zväze a jeho satelitoch utíchli. Najsilnejšie oficiálne odmietnutie akupunktúry v oblastiach sovietskeho vplyvu prišlo z Akadémie vied Nemeckej demokratickej republiky. (20) Nadšené správy z východnej Európy v 60. rokoch 20. storočia nezostali na Západe bez povšimnutia (21), ale západní akupunkturisti sa vo všeobecnosti držali pri zemi až do Nixonovej návštevy Číny v roku 1972.
Akupunktúrna „anestézia“
V roku 1958, počas Veľkého skoku vpred, Číňania vynašli akupunktúrnu anestéziu a v čase, keď začali prichádzať západné kultúrne a vedecké delegácie, sa na scéne odohrávali úchvatné predstavenia pacientov operovaných bez anestézie, ktorí sa usmievali, cucali mandarínky a rozprávali sa s delegátmi, zatiaľ čo im odstraňovali nádory na mozgu, strumy, pľúca alebo žalúdok. Delegácie dostali propagačné materiály, filmy a spomienkové ihly, ktoré si mohli vziať so sebou domov. Netypickú scénu opísal jeden z ohromených západných pozorovateľov, ktorý bol svedkom odstránenia adenómu štítnej žľazy čínskemu pacientovi: „Pacient sa posadil, vypil pohár mlieka, zdvihol svoju malú červenú knižku a pevným hlasom povedal: ‚Nech žije predseda Mao a vitajte americkí lekári‘. Potom si obliekol vrchnú časť pyžama, vystúpil na zem a vyšiel z operačnej sály.“ (22)
Rovnaká scéna je opísaná v čínskych propagandistických brožúrach: Usmievajúci sa Chu Šu-chuan si sadol na operačný stôl a tvárou v tvár portrétu predsedu Maa zvolal: „Nech žije predseda Mao!“ (23) Zaujímavé je, že mnohí západní pozorovatelia sú neoblomní a tvrdia, že akupunktúra nemá nič spoločné s hypnózou, sugesciou alebo vymývaním mozgu.
Porovnajte tieto príbehy s opisom amerického pacienta, ktorý v roku 1956 podstúpil tyreoidektómiu v hypnoanalgézii: „Pacient sa počas celej operácie priateľsky rozprával s chirurgickým tímom, hneď po operácii si dal pohár vody, zoskočil zo stola. …“ (24) Takéto správy sa ignorovali, pretože hypnóza bola stará známa, zatiaľ čo čínska akupunktúra vyvolala rozruch, pretože bola pre mnohých novinkou.
Windsor spomínal, ako pri jednej príležitosti v roku 1973 v Pekingu vykonal pľúcnu lobektómiu mladému mužovi, ktorý po tom, ako mu ukázali vyrezané tkanivo, zatlieskal a po skončení operácie sa posadil, podal všetkým ruky, zdvihol hadičky a fľaše a odišiel. (25) (Čo bolo vo fľašiach?) Pri pozornom čítaní takýchto správ „očitých svedkov“ sa dozvedáme dôležité informácie. Pacienti boli starostlivo vybraní, indoktrinovaní, prešli „ideologickou prípravou“, a navyše okrem akupunktúry dostali premedikáciu, lokálne anestetikum na rezanie kože a parenterálnu analgéziu počas operácie.
Dôverčivé prijímanie čínskej propagandy vychvaľujúcej prednosti akupunktúrnej analgézie (používa sa pri „deväťdesiatich percentách“ operácií, účinná je u „deväťdesiatich ôsmich percent“ pacientov) a papagájovanie takýchto tvrdení „očitými svedkami“ mi pripomína niektoré správy západných návštevníkov čistiek v Sovietskom zväze v 30. rokoch 20. storočia – v ich očiach bolo priznanie viny zo strany obete „pravé“.
Bonica vypočítal, že aj v čase vrcholu akupunktúrnej anestézie v Číne sa používala maximálne pri 5 percentách operácií (26), alebo „skôr pri 1 alebo 2 %“. 27 Napriek tomu bola po stretnutiach Nixonovho osobného lekára (ktorý bol jedným z očitých svedkov) a riaditeľa Národného inštitútu zdravia (NIH) zriadená špeciálna komisia a poskytnuté finančné prostriedky na vyšetrenie tohto zázraku. (28) Vôľa veriť bola silnejšia ako ochota zastaviť sa a premýšľať. „Vysoko uznávaní vedci, hoci mali dobré úmysly, nemali dostatok odborných znalostí na kritické zhodnotenie svojich pozorovaní.“ (29)
Už dlho je známe, že s hypnózou alebo bez nej môžu byť niektorí pacienti operovaní bez anestézie a bolesť je pre nich znesiteľná. Intenzita bolesti nesúvisí priamo s povahou alebo rozsahom rany, ale silne závisí od duševného stavu pacienta a od toho, čo bolesť pre pacienta znamená. (30) Mesmerizmus sa pri chirurgických operáciách v Anglicku používal od roku 1837 a intenzívne ho študoval Elliotson, ktorý sa zaujímal aj o akupunktúru. Vo Francúzsku vykonával iný akupunkturista, Jules Cloquet, mastektómie na zhypnotizovaných pacientoch. Esdaile sa preslávil operovaním zhypnotizovaných pacientov v Indii. (31)
Formálna hypnóza však nie je potrebná. Parker v Číne operoval mnohých pacientov bez akejkoľvek anestézie (alebo akupunktúry) a bol prekvapený ich zjavnou necitlivosťou voči bolesti. V roku 1843 vykonal mastektómiu pacientke, ktorá sa po skončení operácie „bez pomoci zdvihla zo stola, vyskočila na zem, po čínskom spôsobe sa poklonila prítomným pánom a odišla do inej miestnosti, akoby sa nič nestalo“. (32) Podobné pozorovania urobili aj ďalší západní chirurgovia v Číne, napríklad Lockhart, McPherson a iní. „Spôsob, akým znášajú bolesť pri operácii, je dokonale ohromujúci,“ napísal Gordon v roku 1863, „veľká časť tých, na ktorých sa vykonávali operácie, nemala chloroform… niektorí ani nezatínali ruky alebo zuby, ale ležali na stole úplne nehybne, zatiaľ čo im nôž rezal svaly a píla rozdeľovala kosti.“ (33) V Európe mali lekári podobné skúsenosti. Lennander uverejnil sériu článkov, v ktorých opisoval veľké operácie, ktoré sa vykonávali bezbolestne len s lokálnou anestéziou. Mitchell (1907) vykonával amputácie končatín, tyreoidektómie, mastektómie a iné veľké chirurgické chirurgické zákroky bez celkovej anestézie. (34)
Pri čítaní Dimondovho článku som si spomenul na francúzskeho vojaka, ktorý zvolal „Vive la Nation!“, keď mu v roku 1793 bez anestézie amputovali nohu, v ktorej sa mu zabodla obrovská pruská guľa. (35)
Jednou z operácií, o ktorej sa predpokladá, že je obzvlášť vhodná pre akupunktúrnu anestéziu, je tyreoidektómia. (36) V Berne pred rokom 1898 vykonal Theodor Kocher 1600 tyreoidektómií: „Nebezpečenstvo v komplikovaných prípadoch sa znížilo, odkedy sa upustilo od celkovej anestézie. Na kožný rez sa aplikuje injekcia 1 % roztoku kokaínu a inteligentní pacienti po tom, ako sa to urobí bezbolestne, znášajú zvyšok operácie bez ťažkostí.“ (37) Profesor H. E. Ackerknecht mi láskavo priniesol list Harveyho Cushinga napísaný v roku 1900, v ktorom Cushing vyjadril svoj úplný údiv, keď videl Cesara Rouxa operovať strumy u roľníkov z Valois bez anestézie.
Čínski vynálezcovia akupunktúrnej anestézie používali spočiatku viac ako päťdesiat ihiel, ale ich počet postupne klesol na jednu alebo dve. Dosiahol by sa rovnaký účinok aj bez ihiel? Tí, ktorí sa odvážili položiť takéto nepríjemné otázky, boli označení za „kontrarevolučných revizionistov“ (38)
Široko citovaný údaj o „deväťdesiatpercentnej“ účinnosti akupunktúrnej anestézie treba vnímať v kontexte významu slova „úspech“ v čínskej propagande: Stupeň I („vynikajúci“ – 30 percent pacientov), stupeň II („dobrý“ – 30 percent pacientov) a stupeň III („dostatočný“ – 30 percent pacientov) tvoria „úspech“. Pri stupni IV sa od operácie musí upustiť alebo sa použije celková anestézia. Aby sme získali predstavu o tom, čo táto stupnica vlastne znamená, uvediem citát z nedávnej správy uverejnenej v renomovanom časopise o ženách, ktoré boli sterilizované v lokálnej anestézii a akupunktúrnej anestézii: pacientky v stupni II „stonali a vzdychali“ a v stupni III „bojovali a inak rušili operáciu“. (39) Úspech? Áno, autori dospeli k záveru, že metóda je jednoduchá, bezpečná a ekonomická!
Keď sa Bonica opýtal dvoch čínskych lekárov (chirurga a anestéziológa), či by si sami v prípade operácie pruhu zvolili akupunktúrnu anestéziu, ktorej prednosti vyzdvihovali, obaja sa vyjadrili, že uprednostňujú chemickú anestéziu. (40) Klamstvo akupunktúrnej anestézie bola nedávno odhalená v čínskej tlači. (41)
Nestor britských akupunkturistov Felix Mann zistil, že akupunktúra by bola „adekvátna“ k operácii len u desiatich zo sto pacientov. Používal elektroakupunktúru a samotná bolesť pri stimulácii bola „taká silná, že aj keď pacienti ležia vo vodorovnej polohe, niekedy majú pocit, že takmer omdlievajú. Zaujímavé je, že napriek tejto silnej bolesti dokážu viesť živú konverzáciu a dokonca sa usmievať.“ (42) (Predpokladám, že by dokázali cucať aj pomaranč.) Mann sa domnieval, že „aj keď je to neúmyselné, môže sa odohrávať niečo príbuzné hypnóze“. Ostatní západní experimentátori nedopadli o nič lepšie. Wallis a spol. uviedli, že žiadna z ich dvadsaťjeden pôrodníc nezískala pomocou akupunktúry primeranú analgéziu. (43) Ani v Číne nemohla byť anestézia adekvátna, pretože na minimalizovanie bolesti kožných rezov bolo potrebné vyvinúť špeciálnu techniku rýchleho rezania („metóda lietajúcich nožov“).
Zástancovia akupunktúry sú presvedčení, že správy o akupunktúrnej anestézii u zvierat sú jasným dôkazom, že ide o niečo viac ako o hypnózu, pretože zvieratá nemožno ovplyvniť slovami alebo politickou propagandou. Ignorujú rozsiahlu literatúru o „hypnóze“ alebo „nehybnej reakcii“ zvierat. Zvieratá, ktoré sa podrobujú operáciám v akupunktúrnej anestézii, musia byť pevne zviazané (44) – strach a spútanie vyvolávajú anestéziu. (45) Samotná akupunktúra nevyvoláva u zvierat významné zmeny v tolerancii bolesti, ale tolerancia bolesti sa zvyšuje u vystrašených, spútaných zvierat alebo u zvierat v stave podobnom reflexnej imobilite. (46)
Kritické štúdie akupunktúry u človeka
Akupunktúra nevyvoláva fyziologickú analgéziu, pretože senzorické rozlišovanie zostáva nenarušené. Psychologický postoj osôb podstupujúcich akupunktúru však spôsobuje, že sa zdráhajú oznámiť bolesť. (47) Dey a kol. v dobre kontrolovanej štúdii nepreukázali žiadny účinok akupunktúry na vnímanie bolesti ani na galvanické kožné reakcie. (48) Li a kol. zistili, že akupunktúra je horšia ako hypnóza; akupunktúra nezvyšuje toleranciu bolesti. (49) Levine a kol. zistili, že pri chronickej bolesti je akupunktúra účinnejšia u pacientov s vysokým skóre úzkosti a depresie. (50)
Modell a kol. zdokumentovali disociáciu vnímania bolesti a hlásenia bolesti u pacientky, ktorá podstúpila augmentačnú mammoplastiku (zväčšenie prsníkov plastickou operáciou) v akupunktúrnej anestézii: zistila, že kožný rez „naozaj bolí“ a že kauterizácia jej pripadala, akoby sa jej „dotýkali spájkovačkou“. Napriek tomu sa počas operácie nesťažovala a dvaja anestéziológovia, ktorí ju sledovali, nezistili žiadne známky bolesti. (51)
To, čo sa považovalo za „stoicizmus“ čínskych pacientov tvárou v tvár bolesti, bola ich príprava a nie rasová reakcia. Knox a kol. nezistili žiadny rozdiel v reakcii na bolesť (s akupunktúrou alebo bez nej) medzi orientálnymi a severoamerickými subjektmi. (52)
Komplexnosť vnímania bolesti a ťažkosti s oddelením psychologických a fyziologických zložiek sú hlavnými dôvodmi pretrvávania iracionálnych názorov na akupunktúru. U chorôb, pri ktorých sa dajú objektívne určiť zmeny v patofyziológii, „akupunktúra a jej teórie boli už dávno rozpoznané ako absolútny nezmysel“.
(53) Kritickí pozorovatelia však považujú akupunktúru za zbytočnú aj pri bolestivých stavoch. Sweet zhrnul svoje skúsenosti s hodnotou akupunktúry pri neuralgii trojklanného nervu (bolestivé kŕče piateho kraniálneho nervu): len u 9 z 97 pacientov liečených akupunktúrou došlo k dočasnému zlepšeniu bolesti, zatiaľ čo 6 ďalší pacienti si boli istí, že sa im zhoršila. (54) V inej štúdii na 100 pacientoch s chronickou bolesťou dlhodobú úľavu zaznamenali 3 pacienti, hoci ani jeden z nich neznížil príjem analgetík! (55)
Popredný britský akupunkturista George T. Lewith v úvodníku v British Medical Journal naznačil, že objektívne vedecké štúdie akupunktúry by si vyžadovali relatívne malý počet pacientov, keďže „predpokladané“ miery odpovede na akupunktúru a placebo sa veľmi líšia – 60 % a 30 %. (56) Toto presvedčenie zdieľa aj odborník na bolesť Melzack. (57) Ide o zásadné nepochopenie placeba. Odpoveď na placebo sa môže pohybovať od 0 do 100 percent v závislosti od okolností. (58) Dokonca aj v štúdiách, ktoré citoval Lewith, sa odpoveď na placebo pohybovala od 0 do 70 percent. Priemerná odpoveď 30 percent sa vzťahuje na bežné placebo. Je známe, že placebo reakcia na nové „terapie“ je spočiatku v správach nadšencov rádovo 70 až 90 percent a postupne klesá na 30 až 40 percent základnej hodnoty v správach skeptikov. (59) Preto Trousseau radil lekárskym učňom, aby liečili novým liekom čo najviac pacientov, kým má ešte liečivú silu. Čínske údaje o 99-percentnej úspešnosti akupunktúry pri rôznych ochoreniach (60) sú vymyslené a na úrovni volebných výsledkov v totalitných krajinách.
Vo svojom úvodníku Lewith dezinformoval svojich čitateľov, keď tvrdil, že „výsledky [kontrolovaných štúdií] dávajú celkový dojem, že akupunktúra má analgetický účinok približne u 60 % pacientov“. To je len zbožné želanie. Spomínané štúdie možno rozdeliť do dvoch skupín: (1) hlavné štúdie publikované v renomovaných časopisoch, ktoré nepreukazujú vôbec žiadny rozdiel medzi akupunktúrou a placebom; a (2) pozorovania v menej známych časopisoch alebo v akupunktúrnych periodikách, ktoré tvrdia až 100-percentnú účinnosť akupunktúry. Určite je neopodstatnené a nezmyselné spájať výsledky týchto dvoch skupín, aby sa získal 60-percentný priemer.
V mnohých štúdiách sa ukázalo, že akupunktúrne body sú nešpecifické a že rovnaké výsledky možno dosiahnuť zavedením ihiel do iných miest, ktoré nie sú uvedené v akupunktúrnych atlasoch. (61) Pri chronickej bolesti kontrolované štúdie ukázali, že akupunktúra nebola lepšia ako konvenčná liečba alebo placebo. (62)
Homunkulárna akupunktúra
To, čo bolo povedané o akupunktúre vo všeobecnosti, platí aj pre mnohé varianty akupunktúry, ako je moxovanie (pálenie tyčiniek zo sušených rozdrvených listov nad akupunktúrnymi bodmi), akupresúra (tlak na akupunktúrne body), homeoakupunktúra (vpichovanie homeopatických roztokov do akupunktúrnych bodov) a iné. Najpopulárnejším variantom akupunktúry je aurikulárna akupunktúra, ktorá vychádza z bizarnej predstavy, že ľudské vonkajšie ucho zodpovedá bod po bode vnútorným orgánom a funkciám ľudského tela. Predstavujú to kresby obráteného homunkula (telo v trpasličej podobe), ktorý sa tesne zmestí do obrysu ušnice (vonkajšieho ucha). (Podobné znázornenia tela v rámci nosa, tváre, ruky alebo chodidla boli tiež opísané a použité na „liečbu“). Aurikulárnu akupunktúru spomínam len preto, že táto stredoveká bláznivosť sa občas vkráda do renomovaných lekárskych časopisov (63) a kníh. (64) Hlavným problémom ušnej akupunktúry je, že francúzsky homunkulus a čínsky homunkulus sa výrazne líšia (65), takže orgán údajne stimulovaný z ucha sa zmení so zmenou použitej homunkulárnej mapy. V časopise American Journal of Medicine bol nedávno uverejnený článok (66), ktorý údajne dokazuje, že ušná akupunktúra je účinná proti závislosti od fajčenia. Dôvod uverejnenia tohto článku renomovaným časopisom zostáva nejasný. Štúdia bola nekontrolovaná a pacienti boli okrem akupunktúry podrobení aj indoktrinácii proti fajčeniu. Autori objavili „protifajčiarsky“ ušný bod náhodou, keď dve zdravotné sestry s nadváhou liečené na obezitu ihlou do ucha zrazu prestali fajčiť. Ak by bol „protiobezitný“ bod totožný s „protifajčiarskym“ bodom, dalo by sa očakávať, že takto liečené fajčiarky s nadváhou schudnú. U 514 skúmaných pacientov neboli uvedené žiadne údaje o úbytku hmotnosti. (Účinnosť liečby obezity bola taká, že jeden pacient vraj schudol 2,7 kilogramu za víkend!) Autori tvrdili, že úspešnosť bola 88 percent. Z 514 pacientov predložených na liečbu bolo len 339 „hodnotiteľných“. Z týchto 339 samostatne vybraných pacientov prestalo po štyroch týždňoch fajčiť 297 (to je tých 88 percent), ale nebolo nám povedané, koľko z nich znovu začalo fajčiť, pretože len 220 pacientov bolo „k dispozícii“ pri následnej kontrole; z nich 31 percent znovu začalo fajčiť. Celkový počet pacientov, ktorí obnovili fajčenie, by teda za predpokladu, že tí, ktorí sa stratili alebo boli vylúčení, tiež obnovili fajčenie, bol 362, t. j. 70 percent zlyhaní liečby. Kontrolované štúdie, ktoré by dokazovali, že akupunktúra u fajčiarov nie je lepšia ako indoktrinácia, neboli citované. (67) Redaktori lekárskych časopisov by mali byť obzvlášť ostražití, keď sa zaoberajú takýmito zaujatými správami.
Endorfínová hypotéza
Po rozporuplných správach, že opiátový antagonista naloxón zrušil akupunktúrnu analgéziu (68), sa stalo novou dogmou akupunkturistov, že akupunktúrna analgézia je sprostredkovaná endogénnymi opiátmi (endorfínmi). Hypotéza endorfínov spojila akupunkturistov a biologických psychiatrov. Tí veria, že nerovnováha endorfínov je príčinou duševných chorôb a mohla by sa napraviť púšťaním žilou. (69) Endorfínová teória duševných chorôb je modelovaná doktrínou jin-jang a akupunktúra sa používa na liečbu duševných chorôb v Číne aj v Spojených štátoch. (70) Nedávno The Lancet uverejnil článok o akupunktúre, v ktorom sa tvrdilo, že akupunktúra zlepšuje chronickú bolesť a psychiatrické symptómy. Štúdia nebola kontrolovaná a rozdiel v priemernom skóre bolesti bol len 26 %, a to na základe vlastného vyjadrenia pacientov „so závažnými psychiatrickými problémami“. (71)
Endorfínové „vysvetlenie“ akupunktúry pevne postavilo voz pred koňa. Pred odvolávaním sa na endorfíny by bolo potrebné položiť si dve jednoduché otázky a potom na ne odpovedať. Po prvé, súvisia endorfíny s klinickou bolesťou? Po druhé, uvoľňuje akupunktúra endorfíny?
Neexistuje dobrý dôkaz, že úľava od bolesti vyvolaná akupunktúrou je sprostredkovaná uvoľňovaním endorfínov. (72) Neexistuje žiadna korelácia medzi hladinou endorfínov v plazme a bolesťou; dokonca ani pacienti s hladinou Beta-endorfínu 300-600-krát vyššou ako je norma nemali zhoršenú citlivosť na bolesť. (73) Intravenózne injekcie Beta-endorfínu nemajú u človeka žiadny analgetický účinok. (74) (Poznámka prekladateľa: Beta-endorfín má významný analgetický účinok v nervovom systéme. Výskum súvislosti bolesti s hladinou Beta-endorfínu v krvi priniesol zmiešané výsledky.) Štúdie, ktoré zvyčajne citujú apologéti akupunktúry na podporu uvoľňovania endorfínov vyvolaného akupunktúrou, sú buď nepoužiteľné pre akupunktúru u ľudí (napr. elektrostimulácia mozgových oblastí u zvierat), alebo sú protichodné. (75)
Na endorfínovú hypotézu sa opakovane odvolávali aj pri používaní akupunktúry ako liečby závislosti od opiátov. Táto „liečba“ bola založená na nekontrolovaných alebo vážne podozrivých štúdiách. Gossop a kol. zistili, že akupunktúra nedokázala potlačiť abstinenčné príznaky a bola výrazne horšia ako liečba metadónom. Niekoľko závislých nezistilo žiadny rozdiel medzi používaním akupunktúry a abstinenciou „na studeného moriaka“ (náhlym vysadením opiátov). (76)
Istý čas sa zdalo, že endorfínová hypotéza by mohla zachrániť akupunktúru, aj keby bola akupunktúra formou placeba, pretože samotné placebo by mohlo byť sprostredkované endorfínmi. Túto nádej rozbili experimenty, ktoré uskutočnili Gracely a spol. a ktoré preukázali, že naloxón neantagonizuje placebo. (77)
Zatiaľ čo mnohí akupunkturisti sa postupne vyrovnávajú so slabinou endorfínovej hypotézy, možné špekulácie o humorálnom (tekutinovom) základe akupunktúry, pochádzajúce najmä z komunistickej Číny, sú nekonečné, hoci nemajú klinický význam. (78)
Prečo akupunktúra funguje?
Nemožno poprieť, že akupunktúra je účinná u niektorých pacientov s funkčnými a psychosomatickými poruchami. Rovnako aj placebo. Faktom je aj to, že účinok akupunktúry je nepredvídateľný a nespoľahlivý. Výsledky závisia od viery. „Negatívne výsledky… môžu odrážať negatívne postoje experimentálneho subjektu.“ (79)
Jednoduché vysvetlenie lepšej priemernej odozvy na akupunktúru ako na konvenčnejšie placebo je jej nekonvenčnosť, mystika obklopujúca starobylý orientálny rituál a kúzlo modelových panákov a zlatých ihiel. Keď sa tieto prívlastky odstránia a závoj tajomstva sa zdvihne, akupunktúra sa opäť zaradí na svoje pôvodné miesto medzi protidráždivé prostriedky (80) ako sú bankovanie, sinapizmy (horčicové náplasti), včelie bodnutia, pľuzgierotvorné látky, kauter (moxa), setony (v modernej akupunktúrnej terminológii známe ako „niťová akupunktúra“) alebo najnovšie vibrácie, elektrostimulácia a zmeny teploty. (81) Ak sa o akupunktúre bude hovoriť v termínoch placeba, rozptýlenia, sugescie a hypnózy a ak sa zohľadní prirodzený priebeh spontánne miznúcich a funkčných chorôb, ktoré má akupunktúra liečiť, stratí svoju príťažlivosť, novosť a moc nad mysľou dôverčivých.
Medzi dôverčivých patria aj vedci. Výzvu na skúmanie akupunktúry vyslovil historik medicíny: „Bez ohľadu na to, aká bizarná je terapia, ako chýba jej zdôvodnenie a aká neistá je jej hodnota, týka sa pacientov, a preto je to fenomén, ktorý musí zaujímať svet medicíny.“ (82) Hoci je skeptické skúmanie bezpečnejšie ako priame dogmatické odmietnutie, je skľučujúce vidieť serióznych vedcov, ako vedú nekompetentné výskumy. Použijem analógiu z parapsychológie: vedci nenašli vysvetlenie fenoménu Uriho Gellera skúmaním ohnutých lyžičiek pod mikroskopom; odpoveď našli skúmaním samotného Uriho Gellera. Otázkou nebolo, ako sa lyžička ohla, ale ako Geller prinútil vedcov, aby uverili, že sa ohla sama od seba. Podobne aj pri skúmaní fenoménu akupunktúry sú drobné biochemické analýzy a hľadanie endorfínov u akupunktúrovaných subjektov nesprávne nasmerované, pretože problém nie je biochemický, ale psychologický a kultúrny. Tak ako študent Gellerovho „mentálneho“ ohýbania by sa mal poradiť s profesionálnym kúzelníkom, tak študent akupunktúry bude profitovať z odborných rád javiskového hypnotizéra.
Kroger, ktorý má skúsenosti s hypnoanalgéziou, poukázal na podobnosti medzi akupunktúrou a hypnózou: podmieňovanie, rituálna indoktrinácia, autogénny tréning, nesprávne nasmerovanie, autosugescia. (83) V Číne bola silná tradičná viera v silu ihiel ešte umocnená sociálno-politickými odmenami za dobré správanie počas akupunktúry. Kroger zo svojej skúsenosti vedel, že vedci neznalí fenoménu sugescie a autohypnózy neuveria, že pacient je hypnotizovaný bez formálnej indukcie a bez toho, aby zaspal.
Z pochopiteľných dôvodov sa zástancovia akupunktúry možnosti hypnózy alebo sugescie veľmi bránia. Dokonca prekrúcajú dôkazy. Napríklad Lewith komentoval štúdiu Moora a Berka (84) takto: „Dokázali, že sugescia nemala v ich štúdii vplyv na výsledok.“ Napriek tomu Moore a Berk napísali: „Priemerné zlepšenie skóre nepohodlia, ako aj percento tých, ktorí dosiahli 60 % alebo viac úľavy, sa zvyšovalo s hypnotickou sugestibilitou [z 29 % na 55 %].“ „Tým, že sme preukázali … možnú súvislosť medzi odpoveďou na liečbu a vnímavosťou na hypnózu, spochybňujeme tých, ktorí sa domnievajú, že akupunktúra ponúka jedinečný prístup ku kontrole bolesti.“
Chaves a Barber navrhli šesť predbežných okruhov, v rámci ktorých by bolo možné skúmať akupunktúrnu anestéziu: (1) silné presvedčenie, (2) súbežné použitie inej analgézie, (3) precenenie chirurgickej bolesti, (4) rozptýlenie vyvolané ihlami, (5) špeciálna príprava a indoktrinácia, (6) sugescia. (85) S výnimkou bodov 2 a 3 sú tieto okruhy rovnako použiteľné aj pre iné akupunktúrne liečby.
Budúcnosť akupunktúry
V posledných rokoch sa priepasť medzi lekármi, ktorí sa venujú akupunktúre, a racionálnou medicínou zväčšila a bude sa zväčšovať aj naďalej. V hlavnom prejave na zakladajúcom zjazde Americkej asociácie akupunkturistov a orientálnej medicíny v Los Angeles v roku 1981 R. A. Dale ohlásil príchod veľkého veku holistickej harmónie, v ktorom bude akupunktúra hrať kľúčovú úlohu. Keďže jeho výroky predstavujú hlavný prúd ideológie akupunktúry, stoja za našu pozornosť: „Akupunktúra je súčasťou väčšieho zápasu, ktorý dnes prebieha medzi starým a novým, medzi umieraním a znovuzrodením, medzi samotným rozkladom a smrťou nášho druhu a naším plným oslobodením. Akupunktúra je súčasťou Nového veku, ktorý podporuje integrálne zdravie a rozkvet našej ľudskosti.“ (86)
Dale rozlíšil päť postojov lekárov k akupunktúre: (1) „reakčný extrém“, ktorý by sa mal ignorovať, izolovať a odhaľovať; (2) „konzervatívna opozícia“, ktorú treba zásobovať údajmi a štatistikami („hoci Americkú lekársku asociáciu takéto argumenty nepresvedčia, niektorých jej členov áno“); (3) „liberálna podpora“, ktorej členovia sú „zvyčajne opatrní a nediskutujú o svojich názoroch s kolegami zo skupín 1 a 2“, ale sú „vynikajúcimi kandidátmi“ pre skupinu 4, „progresívnu podporu“; (5) „podpora lekárskych kacírov“, ktorí sú „vynikajúcimi kandidátmi nielen na aktívne členstvo v našej asociácii, ale aj na vedúce funkcie.“
Taktika a stratégia, ktorú by mali akupunkturisti zvoliť pri kontakte s verejnosťou, je podľa Daleovej rady nasledovná: (1) podkopať ich vieru v modernú medicínu a vedu, (2) poučiť ich o potrebe alternatívnej medicíny a (3) vysvetliť im, že nepotrebujú špecializovaného lekára, ale všestranného akupunkturistu.
Otvorenosť tohto dokumentu je odzbrojujúca. Všimnime si však, že Daleovmu „novému veku“ sa vyrovná len spasiteľská rétorika WHO o „zdraví pre všetkých do roku 2000“. Nereálne sľuby a falošné nádeje vzbudzované lekármi, ktoré nie sú o nič menej iracionálne ako ilúzie „alternatívnej“ medicíny, si zaslúžia rovnako nemilosrdnú kritiku ako klamlivé výmysly a ilúzie holistických prorokov a kvakopunkturistov.
Zdroj: Douglas Stalker and Clark Glymour: Examining Holistic Medicine. Strana 181-196 (Amherst, NY: Prometheus Books). 1985.
